Pozostalí

  

Je jedno, ako sa to stalo. Možno za to mohol meteorit, hruda temnej masy letiacej tmou, ktorá nehlučne dopadla do krajiny. Iní tvrdia, že to spôsobila príliš silná búrka, iskrivé záblesky svetla medzi nebom a zemou. Ďalší, že na vine sú mocné tlaky a trenia hlboko pod zemským povrchom. Ale to je úplne jedno.

Dôležité je, že sa to stalo. Svet popraskal, rozlámal sa. Objavili sa v ňom jemné, takmer neviditeľné trhliny, jemné praskliny ako na puknutom vajíčku, jazvy ako v ľade na jarnom jazere. Celý vesmír popraskal, nepekne ako trieštivá zlomenina ruky, a puklinami začalo z neho unikať teplo a krv, hasol a šedol ako zimný súmrak.

Až napokon z neho zostali ruiny. Kulisy, medzi ktorými bolo možné sa prechádzať, ktorým ale chýbala akákoľvek plnosť. Kusy sveta boli len tak porozhadzované navôkol ako kusy mäsa na bitúnku, ako dom po výbuchu bomby. Nebo nezapadalo do zeme  a zem do neba. Rieka nezapadala do brehov, ani dom do ulice. Kôstky v čerešniach hrkali. Medzi zvyškami sveta sa rozvaľovalo prázdno.

A pritom vyzeral stále skutočne. Ako čerstvá mŕtvola mačky, ktorá pôsobí, akoby len spala, ktorá ale nedýcha. Ešte teplá, ešte svieža, ale už bezcenná. A tak sa stalo, že si zrútenia sveta mnohí nevšimli. A naďalej chodili do práce a na Spartu, zbierali mince a chovali v teráriách hady, rozprávali rozprávky svojim deťom a prejedali sa na rodinných oslavách.

Ale tí druhí, ktorí prežili smrť sveta, pozostalí, nedokázali uveriť vlastným očiam. Cítili sa ako Európania vylodení na akomsi zámorskom ostrove, obkolesení veselým a naivným prírodným národom. Cítili sa ako herci medzi bábkami, ako dospelí medzi deťmi.  Ako tmavé ostrovy v mori slepej veselosti. Ako však môže dospelý niečo vysvetliť dieťaťu? Ako môže herec povedať bábke, čo cíti? A tak mlčali.

Navzájom sa ale spoznali na prvý pohľad. Podľa drobných znakov známych len zasväteným, podobne ako sa  navzájom okamžite spoznajú teplí či konzumenti marihuany. Podľa smútku v očiach. Podľa neistých gest. Podľa vyžarovania  inej vlnovej dĺžky.

Vždy si mysleli, že to bude naopak. Že oni umrú a svet ostane nedotknutý a krásny. A tu zrazu – oni prežili svet. Videli ho umierať, zúčastnili sa jeho pohrebu a život v nich predsa plynul ďalej, naprázdno. Ako v autíčku na kľúčik, ktoré natiahnete a nepoložíte na zem. Ako v gramofóne, ktorý sa síce otáča, niet ale ruky, ktorá by priložila ihlu. Čo robiť? Čo s ďalšími nekonečnými dňami? Ich úsilie, ich vášeň, ich práca stratila príjemcu.  Je čo, a nie je komu. Je čo, a nie je kam.

Čo by ste robili vy? Skočili pod vlak? Vyrabovali obchod na rohu? Dosiahli nirvánu? Vyskúšali každú z prostitútok v meste? Trávili viac času s rodinou? Jódlovali za súmraku?

Niektorí sa snažili zabudnúť, pretrieť svoje vedomie a smútok niektorou zo silných drog a zapadli v dave nevedomých. Niektorí naozaj skočili pod vlak. Iní zošaleli. Ďalší zbierali odrobinky sveta v umení a kochali sa nimi, večne hladní, pretože odrobinky sveta nie sú svet. Mnohí sa nahrnuli do kostolov a tam sa úpenlivo modlili, prosiac o zázrak. Ďalších ovládol cynizmus a rabovali zvyšky sveta, nehľadiac napravo ani naľavo. A iní mleli naprázdno.

Je pritom jedno, čo robili. Svet bol mŕtvy a nič z toho, čo robili, na tom už nemohlo nič zmeniť.