O trinástich heslách a o vinici

Nedávno mi ukradli peňaženku. V Břeclavi, keď som prestupoval na vlak na Ostravu. Po úvodnom šoku a zmätku, keď mi vlastne nebolo jasné, či sa z břeclavskej stanice dostanem niekam, kde mi požičajú na vlak, vkráčal do môjho vnútra zvláštny pocit. Pocit ľahkosti. Odkiaľ sa vzal?

Viete, vlastním šestnásť kľúčov. Tri od pivnice, tri od domu, sedem od jednej práce, tri od druhej. Zašiel som do kľúčovej služby a kúpil si umelohmotné označovače, ale toľko rôznych farieb vlastne ani nemali. Vzal som teda i ružovú a trblietkovo zlatú. Vlastním trinásť hesiel. Jedno do mailu, druhé do druhého mailu, tretie na Facebook, štvrté do Teamlabu, piate na NSS, šieste na Skype, siedme do firemného mailu, ôsme do školského mailu, deviate do internetbankingu, desiate do elektronickej triednej knihy, jedenáste do EduPage, dvanáste do školského systému a trináste na samotný počítač. A to ešte nerátam piny a obrazce, ktoré neistou rukou čmáram na svoj smartphone.

Vlastním občiansky preukaz, vodičský preukaz, kartičku poistenca, ITIC, električenku, kartu do knižnice, kartu do plavárne, GRID kartu, najrozličnejšie zmluvy ohľadom bytu, elektriny, tepla, nájomného, internetu, telefónu, poistenia, sporenia a neviem ešte aké dokumenty, ktoré upravujú moje súradnice v sieti sveta. Mám dva počítače, dva telefóny, foťák, nabíjačky od jedného, druhého i tretieho, diktafón; mám dokonca i čítačku kníh. Denne prečítam tisícky slov. Otvorím desiatky internetových stránok. Použijem desiatky počítačových programov. Noviny. Šachové noviny. Chat. Chessbase.

Všetky tieto prístroje a heslá a kartičky a kľúče a programy a písmenká sa napchali medzi mňa a nahý svet. Odtlačili to teplé a pulzujúce a krásne kamsi na horizont. Za mojím domom je trať a za ňou vinice. Občas neskoro večer vstanem od klávesnice, prebehnem načierno trať, poskakujúc po smolou natrených podvaloch, vojdem do viníc, skloním sa až k zemi, zdvihnem voňajúcu hrudu a celkom pomaly ju medzi prstami roztlačím na prach. A Veľký Voz nado mnou sa smeje.