Som knihomoľ. Za tých pár rokov, čo chodím po svete, som si kúpil tony kníh. Niektoré som ani neotvoril, iné znechutene odložil, sú ale i také, ku ktorým sa stále vraciam. Zo dvadsať kníh úprimne milujem. Medzi nimi aj Český etymologický slovník od Jiřího Rejzka.
Keď som si túto zvláštnu knižku kúpil, cítil som sa trochu previnilo, že v nej každý večer pred spaním listujem a kochám sa krásou hesiel. Počas tých niekoľkých rokov, čo ho mám, som ale stretol niekoľkých ďalších ľudí, ktorí prepadli čaru tajomných príbehov slov, lakonicky podaných na niekoľkých nenápadných riadkoch.
Slovo šafrán je pôvodom z arabčiny, znie diaľkami a karavánami. Slovíčko demižón v sebe ukrýva typický francúzsky vtip; pocháza zo slovného spojenia dame-Jeanne, „pani Jana“. Chudák pani Jana bola zrejme baroknejších tvarov.
Strom sa strmí, vlak vlečie náklad, oblohou je obložená zem, podobne ako zeleninou kuracie stehno. V šperku znie anglické spark, „iskra“. A nie neprávom: diamant na bále rozhadzuje iskry, iskria i oči jeho majiteľky. Pyžamo k nám prišlo z nečakanej diaľky: hindské pay jama značí voľné nohavice.
Polovica našich slov je z latinčiny: emulzia je odvodená z latinského mulgere, „dojiť“. Sedatívom pacienta „usadíte“ ; latinské sedere totiž znamená „sedieť“. Ambulancia je pohyblivá nemocnica, ambuló značí „chodiť“.
Načrime hlbšie proti toku času: charakter je odvodený od gréckeho charassó, „ryjem, škrabem“; je teda tým, čo je do človeka hlboko vryté. Sezam má svoje korene v akkadskom šammaššamu; akkadčania vymreli pred tisícročiami, slovo ostalo.
Súčasná slovenčina vyzerá hladko a jednoliato, akoby sa narodila včera. A pritom je len tenkým povrchom jazyka, pod ktorým driemu tajené hĺbky. Je hladinou mora, ktoré nemá dno. Je trhoviskom, na ktorom sa stretli slová z najrozličnejších krajín, slová mladé, staré i prastaré.
Včera som sa prichytil, že robím rukou rovnaké gesto, aké mával v obľube môj starý otec. Všimol som si to na Račianskom mýte; námestí v Bratislave, kde sa kedysi vyberali clá za vstup do mesta. Dávno to už nie je pravda, ale meno ostalo. Ostal aj peň starého stromu v chodníku, ktorý mal tak rozkonárené korene, že ho robotníci nevytiahli, len skusmo obliali betónom.
Dnešný deň vyzerá hladko a jednoliato, akoby sa narodil včera. A predsa je len tenkým povrchom minulosti, pod ktorým driemu tajené hĺbky. Je hladinou mora, ktoré nemá dno. Je trhoviskom, na ktorom sa stretávame: starí, mladí i prastarí.
