Nedávny zoskok Felixa Baumgartnera z výšky 39 kilometrov vzbudil po celom svete úžas a rozruch. Málokto ale vie, že prvá expedícia dovnútra oblohy sa uskutočnila dávno pred výčinom dobrodružného Rakúšana, dokonca viac ako storočie pred prvým výletom do Vesmíru.
Nápad vystúpať až po okraj oblohy dostal mladý Jules Verne na jeseň roku 1846, keď pozoroval nadýchané oblaky a kŕdle vtákov letiacich ponad Provensálsko na juh. Tri ďalšie roky mu trvalo, než vymyslel a skonštruoval balón z tmavomodrého hodvábu, štyrikrát skladaného a prešitého dvesto metrami striebornej nite. Kôš balóna nechal zostrojiť z čínskeho ryžového porcelánu, ľahkého a nehorľavého materiálu, ktorý sa navyše na slnku perleťovo leskol, čo sa márnomyseľnému Francúzovi veľmi páčilo. V to ráno, keď vzlietol, 18.augusta 1851, mal Jules Verne len 23 rokov.
Správa z jeho cesty je pomerne krátka a nikdy nebola zverejnená. Verne sa zrejme bál, že by sa pre ňu stal terčom posmechu, a rukopisný záznam schovával až do svojej smrti. Nenápadný papier s rozpitým písmom unikol i pozornosti jeho životopiscov. Až prednedávnom istý Martin Jungfrau odhalil jeho cenu, a s nemeckou poctivosťou písmenko po písmenku zrekonštruoval temer nadobro stratený text. Prekladám z francúzskeho originálu, opublikovanom v Le Monde Diplomatique devätnásteho januára tohto roku:
„V prvom nebi nie je nič zvláštne. Vzduch je jasný a pokojný. Stále pod sebou vidím domy a lesy môjho rodného kraja; letím tak nízko, že dokonca rozoznávam jednotlivé kusy dobytka. Občas ku mne vietor privanie vôňu pečeného mäsa alebo hnoja. Rýchlo stúpam.
“ Druhé nebo je stále pod hranicou mrakov. Vzduch tu má ružovkastý nádych, a je prázdny a plný svetla, len občas okolo mňa preletí zblúdený dravý vták. Stúpam, oheň horí dobre.
„Tretie nebo je plné oblakov. Asi bláznim, ale zdá sa mi, že v nich žijú drobné bytosti. Sú akoby utvorené zo spomienok či vetra, majú dlhé vlasy a jasné oči, niektoré majú i sedem či osem končatín. Sú rýchle a temer priesvitné. Mraky vrhajú záhadné tiene a mne sa krúti hlava. Musím sa dívať do plameňa môjho ohňa, aby som sa upokojil a nadobudol istotu. Dúfam, že si udržím čistú myseľ.“
„Štvrté nebo sa ozýva hlasným vetrom. Ten vietor akoby vykrikoval vety, ktoré som kedysi dávno počul. Vzduch sa trbliece a je tmavozelený. Vyzerá, akoby menil štruktúru, na niektorých miestach akoby mal lesklé pevné plochy, v ktorých sa zrkadlí raz zem, raz hviezdy, raz moja tvár. “
„Piate nebo je umyté a čisté. Len málokedy sem priletí z diaľky silná túžba či myšlienka niektorého z ľudí na Zemi. Tá ho potom rozvibruje celé ako plech, preletí jak kométa prázdnym priestorom, vystúpa do najvyššieho bodu svojej dráhy, a potom ju gravitácia opäť dlhou rukou stiahne k Zemi.“
„Šieste nebo je plné svetla. Neviem, čo o ňom viac napísať. Je plné zlatistého svetla, a tak ľahučké, že môj balón ledva získava výšku. Čím som ale viac stúpal, tým viac svetlo slablo, zanechával som ho za sebou ako akúsi dávnu spomienku.“
„V siedmom nebi som nenašiel nič, len nekonečný plač, obmývajúci tmu, víriaci ako drobné snehové vločky, neutíšiteľný plač, tichý a nemý.“
