Pri každom ďalšom texte, ktorý tu zverejním, mám trochu strach, či som nezašiel príliš ďaleko. Veď opisy snehu a snov majú so šachom len málo spoločného. Ale na druhej strane ma to baví; baví ma stáť tak trochu na hrane, priniesť čosi nečakaného, a občas sa úplne pomýliť a napísať text, ktorý nikoho neosloví. Ako hovorí E.E. Cummings: …and even if its Sunday/ may I be wrong/ for whenever men are right/ they are not young.
Napokon, toto nie je povinné čítanie.
Do kategórie podivností patrí i nasledujúci text, ktorý napísal Japonec Soetsu Yanagi, milovník a znalec tradičného japonského umenia, o jednej čajovej miske. Asi pred dvomi rokmi som ho čítal v anglickom preklade – uchvátil ma tak, že som si sadol a preložil ho do slovenčiny. Dal som ho potom čítať niekoľkým kamarátom, nikdy som ho ale nezverejnil; až pred týždňom som naň náhodou narazil. Je to jeden z najkrajších textov o kráse, aký som kedy čítal. Tak ak máte čas a chuť, nech sa páči…
Kizaemon
Soetsu Yanagi
Táto čajová miska je považovaná za najkrajšiu na svete. Misky na čaj sa delia na tri hlavné
skupiny podľa toho, či pochádzajú z Číny, Kóreje alebo Japonska. Najpôvabnejšie sú z Kóreje, a
majstri čajového obradu im vždy dávali prednosť. Existuje ich mnoho druhov, ako napríklad Ido,
Unkaku, Komogai, Goki, Totoya atď. Za najcennejší z estetického hľadiska je považovaný druh Ó
Ido, „Veľké“ Ido. A opäť, existuje mnoho odrôd Ó Ido: Ko Ido, Ao Ido, Ido Waki. Najviac cenená z
nich sa nazýva meibutsu Ó Ido; slovo „meibutsu“ slúži na označenie obzvlášť krásnych misiek.
Takýchto misiek je dvadsaťšesť, ale najvzácnejšia z nich, a tá, o ktorej tu budem písať, je Kizaemon
Ó Ido. Hovorí sa, že táto miska obsahuje esenciu čajového obradu.
Nie je známe, čo znamená slovo Ido; pravdepodobne ide o názov miesta, odiaľ nádoby
pochádzajú. Kizaemon je meno muža; Takeda Kizaemon – obchodník z Osaky – kedysi misku
vlastnil. Každé meibutsu má rodokmeň (podobne ako anglický dostihový kôň). Honda Tadayoshi,
šľachtic z Nota, vlastnil túto misku na začiatku sedemnásteho storočia. V r. 1634 prešla do rúk
Nakamury Sosetsu, majstra čajového obradu zo Sakai. V r. 1751 bola u Toshi Ishegeho, a potom sa
približne v r. 1775 stala majetkom lorda Matsudairu Fumaia, ktorý bol veľkým zberateľom
čajových misiek; a to za nehoráznu cenu 550 ryó. Fumai si misku nesmierne obľúbil a nosil ju stále
pri sebe. Roku 1818 ju dal svojmu synovi Gettanovi s príkazom: „Toto je jedna z najlepších misiek
v krajine; stráž ju ako oko v hlave.“
Postupne však táto miska získala zlú povesť; prináša vraj svojmu vlastníkovi chorobu a
smrť. Raz patrila jednému diletantovi. Stratil postupne majetok i postavenie a predával svoje telo v gay štvrti Šimbaraja v Kjóte;
misku však nikdy nepredal. Tohto nešťastného muža napokon
obsypali vredy a umrel. Odvtedy koluje povesť, že na miske leží tieň kliatby. Bola nechvalne známa
už vtedy, keď ju kúpil lord Matsudaira, a on sám dvakrát trpel na vredy. Jeho žena ho prosila, aby sa
misky zbavil, ale odmietol, a keď dozrel čas, zdedil ju jeho syn Gettan. Vtedy ochorel na vredy i on,
a rodina dala misku do úschovy mníchom v Kohó-an pri chráme Daitoku, kde sa nachádzajú
rodinné hrobky. I dnes možno pri vchode do chrámu vidieť zavesené nosidlá, na ktorých údajne v
roku 1804 misku priniesli. Pred érou Meidži ju nesmel nikto uzrieť bez povolenia rodiny
Matsudaira. Je tomu sto rokov, čo Matsudaira umrel; ľudia umierajú, miska je však stále taká, ako
bola vtedy.
V roku 1931 som ju mohol uvidieť v spoločnosti svojho priateľa, hrnčiara Kandžiró Kawaja.
Dlhý čas som túžil uzrieť misku Kizaemon Ó Ido. Chcel som uzrieť onu „esenciu čajového
obradu“, nahliadnutú jasným zrakom majstrov Cesty Čaju, a odskúšať vlastné vnímanie. Veď táto
miska je maličkým stelesnením krásy, lásky ku kráse, filozofie krásy a vzťahu krásy a života. Bola
uzavretá v piatich schránkach, vložených jedna do druhej, vnorená do vlny a zabalená do fialového
hodvábu.
Keď som ju uvidel, srdce vo mne zamrelo. Dobrá čajová miska, to hej, ale aká obyčajná! Tak
prostá, nič bežnejšieho si nemožno predstaviť. Ani stopy po ornamente, ani stopy po rafinovanosti.
Všedná kórejská miska na jedlo; ba čo viac, miska chudobných určená na každodenné použitie –
najobyčajnejší riad.
Pre svoj účel typická; predaná takmer zadarmo; dielo chudobného muža; bez akejkoľvek
príchute osobnosti; neopatrne používaná svojim vlastníkom; kúpená bez hrdosti; čosi, čo ktokoľvek
môže kúpiť kdekoľvek a kedykoľvek. Taká je prirodzenosť tejto misky. Hlinu na ňu vykopali zo
svahu za domom; na glazúru použili popol z ohniska; hrnčiarsky kruh bol vyosený. Jej tvar
neprezrádza žiaden zvláštny úmysel; bola jednou z mnohých. Hrnčiar pracoval rýchlo; miska bola
vytočená neporiadne a špinavými rukami; glazúra bola nanesená nedbalo a stekala z misky na kruh.
Dielňa bola tmavá. Hrnčiar nevedel čítať. Pec bola biedna a vypaľovanie ledabolé. Piesok sa
prilepil na nádobu, ale nikomu to nevadilo; nikdo to tej veci nevkladal žiadne sny. Dohromady je
toho dosť na to, aby človeka prešla chuť byť hrnčiarom.
V Kóreji bola táto práca vyhradená tým najbiednejším. To, čo vytvorili, sa rozbíjalo po
kuchyniach; temer spotrebný tovar. Ľudia, ktorí robili túro prácu, boli špinaví ťulpasi; ryža, ktorú
jedli, nebola biela, ich riady neboli umyté. I dnes je možné nájsť tieto podmienky kdekoľvek na
kórejskom vidieku. Toto – nič viac, nič menej – je pravda o miske Kizaemon Ó Ido, najviac
ospevovanej čajovej miske v Japonsku.
Ale tak tomu má byť. Prostota a ticho, neprešpekulovanosť, neškodnosť, priamočiarosť,
prirodzenosť, nevinnosť, pokora, skromnosť: kde by bolo krásy, ak nie v týchto vlastnostiach? To,
čo je mierne, prosté a nevyumelkované, si prirodzene získa náklonnosť a rešpekt ľudí.
Táto miska je predovšetkým zdravá. Vytvorená za určitým účelom, vytvorená aby slúžila.
Určená na každodenné použitie. Keby bola krehká, nemohla by slúžiť svojmu účelu. Už od
prirodzenosti musí byť robustná. Len prax všedného dňa môže zaručiť zdravie vyrobenej veci.
Dá sa zrejme povedať, že pre ňu nebolo možné upadnúť do choroby; je totiž úplne všednou
miskou na ryžu používanou chudobnými deň čo deň. Nebola vytvorená so snahou o efektný detail,
choroba technickej precíznosti sa do nej preto nemala kedy vkradnúť. Nebola inšpirovaná žiadnymi
teóriami o kráse; nevznikla teda príležitosť, aby ju hrnčiar otrávil svojimi idejami. Nie je dcérou
optimistických ideálov, a tak sa nestala hračkou sentimentality. Nie je výsledkom nervového
vzrušenia, a preto v sebe nenosí zárodky zvrátenosti. Bola vytvorená za veľmi jednoduchým
účelom, a preto žiari farbou a pôvabom. Prečo by mala byť tak všedná miska taká krásna? Krása je
nutným výsledkom práve tejto všednosti.
Tí, ktorí obľubujú nezvyčajné, sú voči všednosti imúnni, a pokiaľ si jej vôbec sú vedomí,
považujú ju za neresť. Pokladajú aktívnu krásu za našu povinnosť. Avšak pravda je zvláštna: žiadna čajová miska nie je krajšia ako Kizaemon Ó Ido.
Všetky krásne čajové misky sú poddané prírode. To, čo je prirodzené, je zdravé. Jestvuje
mnoho druhov umenia, avšak žiadne z nich nie je lepšie ako toto. Príroda tvorí ešte udivujúcejšie
veci ako umelcova zručnosť. I to najpodrobnejšie ľudské poznanie je detinské zoči-voči múdrosti
prírody. Prečo by mala krása pochádzať zo sveta všednosti? Najvšeobecnejšia odpoveď znie: Veď
svet sám je všedný. Jedno zenové príslovie tvrdí, že na konci cesty leží nenútený pokoj. Čo viac si
možno priať? Pokojná krása. Krása misky Kizaemon je krásou nenúteného pokoja, a je vhodné, že
odpočíva v svätyni Koho-an, pretože na tom mieste ponúka hľadajúcemu svoju tichú odpoveď.
Zo srdca som povďačný mužom čajového obradu za ich prenikavý zrak, pomocou ktorého
vybrali svoje misky. Len vďaka výnimočnej úprimnosti a hlbokému vhľadu mohli sformovať
estetické pravidlá čajového obradu. Na celom svete nepoznám paralelu. V ich súdoch sa tajíudivujúca tvorivosť. Objavená v špinavej kuchyni, našla si miska Kizaemon Ó Ido svoje miesto na
najvyššom tróne krásy. Kórejci sa smiali. To sa dalo očakávať, avšak ako chvála, tak i smiech sú
oprávnené. Veď keby sa nerozosmiali, nemohli by byť ľudom, ktorý dokáže vytvoriť takéto misky,
a keby sa prestali smiať, nemohli by ich už viac tvoriť; a na druhej strane, keby tieto misky neboli
vytvorené ako ten najvšednejší riad, majstri čajového obradu by si ich nevyvolili. Kórejci vyrobili
misky na ryžu; japonskí majstri čajového obradu ich premenili v čajové misky.
Majstri čajového obradu obľubovali jemnú pavučinu pukliniek, ktorá dodáva miskám Ido
teplý, svieži a priateľský vzhľad. Obdivovali pôvab odlúpnutej a opravovanej glazúry, vrstvenej do
maličkých „krajiniek“. Mali radi slobodné, nedbalé vytáčanie, a cítili, že mnohé misky sú bez neho
neúplné. Venovali veľkú pozornosť vytvarovaniu nožičky, a tešili sa zo slobodného stekania a
kvapkania tuhnúcej glazúry. Tiež veľmi pozorne sledovali vnútorný objem a zakrivenia misky;
dívali sa, ako sa v nej hladina nalievaného zeleného čaju pomaly upokojuje. Perami ohmatávali
okraj misky a sledovali vlnenie jeho nekonečného kruhu. Objímali tvar a bozkávali hrúbku. A
vedeli, koľko ľahkosti srdca je v jemnej deformácii. Napokon ustanovili pravidlá, ktoré určujú
krásu čajovej misky; niet totiž krásy, ktorá by sa vymykala zákonom.
Keby čajové misky Ido neboli objavené v Japonsku, ich krásu by možno nikdo nikdy
neodhalil. V Matúšovi sa píše, že Ježiš sa narodil skôr v Nazarete ako v Betlehéme. Toto tvrdenie je
pravdivé.
Doteraz sme sa dívali na charakter misiek Ido z pohľadu tých, ktorí ich používali, majstrov
čajového obradu. Teraz by som o nich chcel uvažovať z pohľadu hrnčiara. Koho rukami bola
vytvorená tak podivuhodná krása, neskôr objavená ostrým zrakom majstrov? Odkiaľ pochádza jej
moc?
Je nemožné veriť, že by snáď kórejskí remeselníci vedome reflektovali svoju tvorbu. Práve
preto, že neboli intelektuálmi, boli schopní vytvárať tak prirodzenú krásu. Ich misky neboli
výsledkom vedomej snahy jednotlivca. Ich krása pramení v milosti. Misky Ido neboli vyrobené,
narodili sa. Ich krása je dar, akt milosti. Sedem pravidiel ustanovených majstrami čajového obradu
sa zrodilo z prirodzenosti; neboli vytvorené človekom. Tieto zákony nikto nevlastní. Existujú v ríši,
ktorá prekračuje ego a vlastnenie. Zákony sú tu od prirodzenosti, nie sú výsledkom ľudskej
šikovnosti.
Len prirodzenosť dáva zákonom platnosť. Kto ich spozoruje, má vybraný vkus. Nič z tohto
nie je výsledkom ľudskej šikovnosti. Umelecké kvality vlastné čajovej miske vďačia prírode za svoj
zrod a intuícii za svoje objavenie. Niet zábrany, ktorá by neumožňovala vidieť sedem
„vyhľadávaných vecí“ (tj. momentov tvoriacich estetickú hodnotu) na miskách Ido. Nie je ale
správne myslieť si, že boli vytvorené s ohľadom na týchto sedem pravidiel. Taktiež je nesprávne
predpokladať, že ak bude všetkých sedem pravidiel dodržaných, výsledkom bude prekrásna miska;
tieto pravidlá sú totiž darom prirodzenosti, nie výsledkom ľudského umu. A predsa, ako často
japonskí hrnčiari vyrábali svoje misky pod vplyvom zjavného omylu, že je možné vytvoriť pôvab
umelým pospájaním týchto siedmych kvalít.
Majstri čajového umenia tvrdili, že kórejské misky sú najlepšie. Pripúšťali to s im vlastnou
úprimnosťou. Prečo ale, môžeme sa pýtať, prevýšili japonské misky? Odpoveďou je: Japonci sa
znažili vytvoriť dobré misky podľa ustanoveného kánonu, podľa estetických pravidiel. To je značná
chyba; prístup hrnčiara nemožno zamieňať s prístupom toho, kto misku používa. Tak bola výroba
misiek otrávená diktátom vkusu. Japonské misky nesú na sebe rany estetického vedomia. Raku
Chorijó, Honami Koetsu i ostatní individuálni hrnčiari trpia v menšej či väčšej miere tou istou
chorobou. Je správne nachádzať pôvab v nepravidelných tvaroch misiek Ido. Ak sa však vedome
pokúšame vyrobiť nepodarky, tento pôvab sa okamžite stráca. Ak sa glazúra v peci odlúpne, ide o
prirodzený proces, ktorý sa môže stať skrytým požehnaním. Ak ale tento proces spôsobujeme
vedome, zvedení ilúziou nasledovania majstrov čajového obradu, výsledkom bude čosi celkom
iného.
Na miskách Ido je obzvlášť krásna nožička, ale bolo by osudným pokúšať sa napodobniť jej
spontánne nepravidelnosti; krása by sa vytratila. Všetky tieto vedome spôsobené defekty možno
nájsť medzi japonskými nádobami vo väčšej miere ako hocikde inde na svete. Je to náš jedinečný
spôsob ohavnosti, spôsobený honbou za nesprávne pochopenou krásou. Na celom svete nájdeme len
málo paralel. Je ironické, že by majstri čajového obradu, ktorých cit pre krásu bol hlbší než u
kohokoľvek iného, mohli vytvoriť toto dokola sa opakujúce zlo. Temer nemožno nájsť misku
označenú značkou Raku, ktorá by unikla ohavnosti. A naopak: každá jedna čajová miska Ido jej unikla.
Kizaemon Ó Ido je antitézou a výzvou Raku.
Ako som už povedal, oči majstrov, ktoré toto všetko v miskách Ido rozoznali po prvý raz,
boli udivujúco jasnozrivé. Ako sa zrodil tak hlboký vhľad? Bola ich schopnosť rozlišovania iná ako
u ostatných? Odpoveď je jednoduchá: videli veci priamo, a veci sa im priamo ukazovali. „Vidieť
priamo“ označuje nezahmlené intuitívne vnímanie. Títo muži sa nespoliehali na certifikáty pravosti.
Nespoliehali sa na vyrazené značky. Nepýtali sa, kto dielo vytvoril. Nenechali sa viesť súdmi iných.
Nemilovali výrobok pre jeho starožitnosť. Proste sa priamo dívali. Medzi nimi a vecou nič nestálo;
ich oči neboli zaslepené. Preto mohli súdiť neovládaní malichernosťami. Vec prichádzala k nim,
oni prichádzali k veci. Medzi oboma stranami prebiehala zdravá výmena. Výmena lásky.
Vskutku, Cesta Čaju môže byť náboženstvom krásy len preto, lebo sa opiera o intuitívne
vnímanie. Intuicia je skalou, na ktorej je sú postavené jej základy, práve tak, ako sú na skale intuície
postavené základy náboženstva. Ak by nebolo možné vidieť veci priamo, nebolo by Cesty Čaju,
nebolo by čajových misiek. Čo sa ale z tohto faktu môžeme naučiť my?
Pomocou priameho náhľadu môžeme i dnes nachádzať predmety, ktorým je vlastný duch
čajového obradu. Mnoho skvelých meibutsu sa nám zajtra môže objaviť pred očami, pretože i dnes
jestvuje vo svete mnoho remeselných výrobkov, ktoré vznikli za rovnakých okolností ako miskyIdo,
a majú rovnaký ráz, rovnaký tlkot srdca. Toľkí obdivujú tieto misky kvôli menu Ó Ido,
a sú takslepí voči neobjaveným Ó Ido okolo seba. V skutočnosti máme dnes viac príležitostí vidieť a
nachádzať remeselné výrobky takejto hodnoty, ako mali starí majstri. Keby boli dnes opäť medzi
nami, plakali by od radosti, a opäť by zbierali novoobjavené veci vhodné pre čajové obrady,
upravujúc ich pre novú Cestu Čaju pre všetkých ľudí. Bezprostredný vhľad zamestnáva oči a srdcia.
[Keď som čítal tento odstavec prvý raz, cítil som prekvapenie a nesúhlas. Potom som si však
uvedomil úsilie Janagiho samotného otvoriť ľuďom očí pre krásu a normálnosť obklopujúcu
Japonsko, Kóreju a Čínu; v tom čase boli zraky všetkých uprené na nové, priemyselné výrobky,
ktorých dizajn bol – napriek svojej účelnosti – zväčša biedny až vulgárny. Od roku 1931 úroveň
remesiel všade na svete veľmi poklesla, to však neuberá Janagiho slovám na pravde.]
Ako som držal misku Kizaemon Ido v rukách, mysľou mi prebehlo mnoho myšlienok.
Uvažoval som o všetkých tých veciach, ktoré som za roky zozbieral pre Múzeum ľudových
remesiel v Tokiu, a tiež o tejto miske. Zdalo sa mi, akoby ma vyzývala pokračovať v ceste, ktorú
som si zvolil. Utvrdil som sa v presvedčení, že cesta, ktorá leží za mnou, i cesta, ktorá leží predo
mnou, sú správne. Pôjdem a budem na svojich cestách upozorňovať na bratov a sestry tejto misky,
aby krásne a pravdivé veci, hoc by ich bolo len zopár, mohli skrášlovať svet zajtrajška. Budem
hovoriť o skutočnej kráse a snažiť sa hľadať spôsob, ako umožniť, aby takéto veci opäť vznikali.
Miska Kizaemon ido bola navrátená do lôžka z vlny a opäť uzavretá do mnohých krabičiek. Objavil
som v sebe niekoľko koánov, vyžadujúcich moje riešenie. Ako som vychádzal chrámovou bránou,
zdalo sa mi, že vietor dujúci Zenovým lesom na mňa kričí: „Hovor, hovor!“
1931
