O miznúcom svete a smažených vajíčkach

 Ako som začal v septembri chodiť do práce, siahla na mňa chladnou rukou pani Rutina. Deň čo deň vstávam o šiestej, aby som naskočil na autobus číslo 59, ktorý odchádza 6:49 zo zastávky pred Železničnou stanicou Vinohrady.

Všímam si, ako sa mi svet stráca pred očami. Čo bolo pred mesiacom rozhodnutím, stáva sa automatizmom, gestom robota. Moje raňajšie úkony kostnatejú: vstanem bez budíka o 5.58, odchádzam z domu presne v ten istý čas. Obvykle keď obchádzam predajňu chladničiek, ozve sa vysoký hvizd vlaku vypravovaného smer Trnava. Možno o nejaký čas prestanem vnímať svoje rána rovnako, ako som prestal vnímať nábytok v svojom byte. Za stôl už sadám popamäti.

Akurát je každé ráno väčšia a väčšia tma.

V autobuse číslo 59 už poznám všetkých štamgastov. Bradatého pána a jeho dcéru, ktorá si do autobusu nosí termohrnček s kamilkovým čajom. Dievčinu, ktorá navonok pôsobí alternatívne, ale v ruke nenápadne zviera ruženec a ticho sa modlí. Pána s koženou taškou, ktorý vždy stojí v kĺbe autobusu a vystupuje až za mostom. Mamu s dvomi malými deťmi, ktoré obvykle zaspia na svojich ružových školských taškách. Mladého chudého pána s koženkovou baretkou a francúzskym šarmom.

S týmito ľuďmi sa nezdravím. Nedívam sa im do očí, len ukradomky ich pozorujem. A predsa spolu denne strávime polhodinu; čas, ktorý by stačil na výdatnú debatu pri káve. Sú mi cudzí. Sú mi blízki. Vídam ich častejšie ako svoju rodinu.

Predstavujem si, aké by to bolo, keby som raz doniesol do autobusu koláč a rozdal ho. Nebáli by sa, že ich chcem otráviť? Priniesol by o týždeň koláč niekto iný? Vyhodil by ma šofér, že v autobuse sa nesmie konzumovať?

 Aké by bolo, keby sme si vedeli prísť na meno a každé ráno si vymenili pár viet o tom, čo je nového? Keby sa naše nepriznané spoločenstvo stalo spoločenstvom priznaným?

Že to nie sú moji priatelia? Že som si ich nevybral, zviedla nás dohromady náhoda? S koľkými ľuďmi vo vašom živote vás ale nezviedla dohromady „náhoda“? Kto naozaj môže povedať, že si svojich spolucestujúcich na ceste dňami a rokmi vybral sám?

Ak raz pôjdete ráno Bratislavou a uvidíte autobus, z ktorého sa bude ozývať hlasitý rozhovor a cinkanie príboru; autobus, z ktorého sa bude linúť vôňa kávy, koláčov a smažených vajíčok, pozrite sa na číslo linky. Stavím sa o čo chcete, že tu bude číslo 59.