Tento týždeň som sa za stolíkom v jednej bratislavskej kaviarni dozvedel novinu, ktorá ma veľmi prekvapila. Káva je vraj druhou najpredávanejšou a najkupovanejšou komoditou sveta, hneď po rope. Čím dlhšie ale nad týmto faktom uvažujem, tým samozrejmejší mi pripadá. Ropa je palivom pre autá a stroje. Kofeín je palivom pre ľudí. Oboje musí frčať, oboje musí fungovať.
Ako som začal pracovať, ochutnal som opojnú, železitú chuť workoholizmu. A páči sa mi to: moja práca má zmysel, nenudím sa a nemusím sa rozhodovať, čo s načatým dňom. V niečom je ale workoholizmus desivým svetonázorom. Všetci tí nadšenci, ktorí od rána do večera
pracujú, vyrábajú, produkujú a opravujú. Všetky tie autá, ktoré od nevidím do nevidím prúdia oboma smermi. Vždy oboma smermi, tam a späť. Všetky tie zuby žlté od kávy. Všetok ten dym zo spálenej ropy.
A pritom, cieľových destinácii nie je tak veľa. V Bratislave je to Martinský cintorín, Ondrejský cintorín, Cintorín Slávičie údolie a Krematórium Bratislava.
Keď sme s Viktorom L. cestovali po Izraeli, šabat bol pre nás postrachom. Cez tento posvätený deň nejazdili autobusy, neboli otvorené múzeá ani obchody, na uliciach bolo mĺkvo. My turisti sme sa nudili. Akoby sa celý svet zastavil.
Aký svet sa ale zastavil? Prestala tráva rásť? Prestali kvitnúť stromy? Prestala sa točiť Zem? Zastavil sa
iba ľudský svet.
Neľudský, alebo – ak chcete – nadľudský svet nefunguje na naftu. Ani na kávu. V žilách mu koluje celkom iné palivo.
Poznať jeho zloženie, nič iné by som si neprial.
