Január
V školskej jedálni stretávam kamarátku, vyzerá ako indiánka. Zastavíme sa s táckami v rukách. Vlepím jej pusu nad oko, a ona na to: „Nechaj ma, takto si žiadneho muža nenájdem.“
Február
Pri pokladni, lovím mince. „Tých pätnásť centov kdesi mám, ale veď máme čas“, vravím pokladníčke, pani v stredných rokoch. „To nie“, odpovedá, „máme normy na pozície.“ „Čo prosím?“ „Musíme mať 37 pozícií (tj. zapípaní) za minútu.“ „To je strašné“, hovorím. „Dnes vám nik nedá nič zadarmo“, hovorí a podáva mi účet.
Marec
Idem z kabinetu na toalety. Pred skrinkami skupina tretiakov. Jeden ukazuje triky, ako si „odtrhnúť“ prst. Pristavím sa. O dve minúty stojím pri pisoári múdrejší o osem trikov s ušami, očami, rukami a jazykom.
Apríl
Virtuálne stretnutie na Skype, o jednej v noci. Kamarátka v Afganistane, slúži u Lekárov bez hraníc. Nemôže spať. Má narodeniny, sama si večer zabalila darček, sama si ho ráno rozbalila. „Aspoň som niekoho chcela počuť.“
Máj
Opäť pokladňa v Lidli. Predo mnou stojí bezdomovkyňa, kupuje najlacnejšie plastové víno, v dvojlitrovej PET fľaške. Má červenú pokožku na tvári, ako ľudia, ktorí sú často vonku, a mastné vlasy. Necelé dve eurá za víno platí snáď desiatimi mincami. „Ďakujem“, pochváli ju pani za pokladňou, „máte presne.“ „Potrebujete bloček?“, spýta sa. „Nie, to naozaj nie“, smeje sa pani z ulice a schováva víno.
Jún
Cestujem vlakom, do kupé si prisadne mladý Róm. Má v každej ruke po mobile, pomocou jedného neustále telefonuje s dievčinou menom Verunka, druhý mu zvoní v čo päť minút. Zvyšných cestujúcich ignoruje, a tak sa za hodinku dozviem, že má priateľku, ktorú nemiluje, a že cukrárka Verunka je jeho jediná láska. Aj Verunka má priateľa, či ho miluje, neviem.
Chalan chodí do práce na nočné, nosí fotku Verunky v peňaženke, a jeho slovenčina je zábavná. Zjavne sa ju naučil od nejakej ženy, pretože sám o sebe hovorí v ženskom rode:
„Ja ťa mám rada, Verunka, chcem aby si to vedela. Nech sa stane čokoľvek, chcem aby si vedela, že som ťa mala vždy najradšej.“
Verunka ticho plače do telefónu.
Júl
Lazy, kamenný sedliacky dom. Skoro ráno vstanem a idem sa prejsť do lesa. Pridáva sa ku mne vlčiak, patriaci pánovi domu. Ticho ideme lesom, ešte je chladno. Keď zastanem a dívam sa naokolo, ľahne si pokojne do lístia. Keď vykročím, otrasie sa a beží predo mnou. Nedívame sa na seba, ale vieme o sebe. Ako sa vraciame k usadlosti, predbehne ma a zmizne v záhrade. O pár sekúnd ma už víta na dvore, akoby som bol na prechádzke sám.
August
Opäť sa nám v špajzi usídlili moly, drobné hnedé trojuholníčky. Vyhrážame sa im, plašíme ich, mrazíme múku, cereálie a hrach. Chytáme motýlikov do pohárov a vypúšťame na balkóne. Ak neprestanú, možno dôjde i ku vraždám. Neručím za seba.
September
Svadba, kopec ľudí, kopec detí. Sadnem si na verande na zem a vyťahujem čítačku. Kindle. Nájdem Dobšinského Rozprávky a začnem nahlas čítať. O pár minút už rozprávku o Zlatovláske ticho počúva asi osem detí, žiadne staršie ako desať rokov.
Október
S kolegom o pol dvanástej v noci utekáme z oficiálnej pracovnej akcie. Zmorení, ticho nadávame. Zapáli si cigaretu. „Ty fajčíš?“ pýtam sa ho. „Daj aj mne.“ Pripálim si od neho a vsakujem dym. Čakáme na zastávke, ticho fajčíme, kurvujeme, smejeme sa. Nočný autobus sa blíži.
November
Za domom v nahých kríkoch sýkorky. Keď prídem bližšie, vystrelia na všetky strany, chvíľu víria vzduchom, potom sa skryjú do inej húštiny vetvičiek.
December
Ideme s priateľkou po letisku v Komíne, zima a vietor, nad nami víri mračno havranov. Hŕba starých dosiek, na jednej z nich sedí babička, a zdraví nás. „Je to tu ako zimný Van Gogh“, vraví. „Ale mňa si nevšímajte, ja som len bláznivá babka.“ Smejeme sa a kráčame ďalej, starká sedí na studených doskách a obdivuje havrany.
Toto je mojich dvanásť letmých stretnutí. 24 karátových.
Požehnané Vianoce!
