Žiaľ, s Anandom som nikdy nehral. Na to musíte mať veľké šťastie. Pár mojich známych ale v lotérii bohyne Caissy vyhralo, a sadlo si s majstrom sveta za jedinú šachovnicu. Jeden z nich mi potom rozprával, ako vyzerala ich spoločná analýza po partii.
„Anand počíta fenomenálne rýchlo“, vravel mi. „To ma však neohromilo. Na to som bol pripravený. Čo ma naozaj prekvapilo, bola jeho schopnosť opúšťať neschodné varianty. Ani ja nepočítam celkom zle. Pokým som ale ja počítal šesť možností do hĺbky osem polťahov, Anand počítal len dve, zato ale do hĺbky osemnásť polťahov. Proste vždy nejako vycítil, kde má cenu hľadať zlato, a kde kopať nemá zmysel.“ Zvláštne, že? Keby sa Anand nevedel vzdávať – rozumej vzdávať sa ciest, ktoré nikam nevedú – nikdy by sa majstrom sveta nestal.
Na túto pôvabnú historku s Vishym som na niekoľko rokov zabudol a spomenul si na ňu až nedávno, pri akejsi banálnej činnosti v práci. Potreboval som opakovane otvárať jedno okno v internetovom prehliadači a všimol som si, že pri každom návrate do tohto okna na niekoľko sekúnd zaváham. Dokola som mal totiž otvorených toľko podobných okienok, že by to stačilo na zasklenie menšej budovy. Uvedomil som si teda, ako sa mi uľaví, keď všetky nepotrebné okienka pozatváram, zničím, rozpustím v kyseline z núl a jednotiek.
To isté platí pre môj pracovný stôl. Čím menej haraburdia na ňom mám, tým sa lepšie cítim. Čím menej nábytku mám v mojom (mimochodom neveľkom) byte, tým sa v ňom lepšie cítim.
Priestor je mi totiž drahocennejší ako veci.
Priestor je tá najpodceňovanejšia vec na svete. Nijako nevonia, nehlási sa o slovo. A predsa len v ňom môže sa môže všetko cenné stávať skutočnosťou. Kto nemá čas na rodinu, veľa radosti z rodiny si neužije. Kto trieli z auta do roboty, z roboty do banky a z banky domov, tomu sa ročné obdobia prešmykávajú medzi prstami. Kto neustále myslí na tisíc vecí, chodí po svete ako slepec.
Jedno slovenské príslovie hovorí: „Jeden myslel, až vymyslel fúrik, a teraz ho musí tlačiť.“ Oprime aspoň občas svoje fúriky kdesi o stenu.
Keďže sa netajím tým, že ma zaujíma buddhistická meditácia, často sa stretávam s otázkou, aký zmysel to vysedávanie na vankúši vlastne má. Nuž, meditácia je v prvom rade umením strácať.
Sedíte a sústredíte sa na dych. Pustíte pracovné maily, 16.Jxd5 v partii s Navarom, pustíte film, ktorý ste videli minulý večer. Pustíte starosti s poistkou, plány ohľadom zajtrajšieho obeda. Pustíte zvuky, pustíte zrak, pustíte telo. Nech si robí, čo chce. Ostanete len s dychom. A napokon pustíte i dych.
Čo ostane, je priestor. Slobodný, voľný, drahocenný priestor.
