Milujem jednoduchosť.
Keď jednoduché veci do seba pekne zapadnú, vznikne niečo geniálne.
Poznám tieto možnosti určenia víťaza šachového podujatia: 1. Politické rozhodnutie; 2. Zápas dvoch hráčov na dostatočne veľký počet partií; 3. Turnaj, kde všetci budú hrať navzájom; 4. Turnaje losované „švajčiarskym systémom“ a 5. Turnaje hrané vyraďovacím, tzv. KO systémom.
Ak sa chcem stať majstrom sveta v šachu, pri mojom mizernom ratingu lietajúcom medzi 2100-2200 bodmi, musím absolvovať všetky spomenuté druhy:
1. Politické rozhodnutie: národná federácia ma musí nominovať na Majstrovstvá Európy. Keďže na Slovensku sa každý pozná s každým, s týmto by nemal byť problém.
2. Open losovaný „švajčiarákom“: Majstrovstvá Európy. V tomto roku hralo 286 hráčov s ratingom od 1501 do 2731. Ďalej postupovala 23 najlepších, pričom len 8 z nich bolo z najvyššie nasadenej dvadsaťtrojky. Pri mojom predpokladanom nasadení okolo 250 miesta budem mať čo robiť, aby som postúpil.
3. KO systém: Svetový pohár. Tento sa mi páči najviac, po prvom kole ide hneď polovica hráčov – magická 64, domov. Keďže budem asi posledný nasadený, vyradenie prvého nasadeného hněd v prvom kole by zo mňa mohlo urobiť miláčika publika – ľudia odjakživa fandia „chudému Honzovi“. Fajn na tomto turnaji je aj to, že postupujú zase viacerí, minimálne dvaja.
4. Každý s každým: Turnaj kandidátov. Tu už ide do tuhého, ďalej ide len víťaz z 8-10 účastníkov. To, že tu nikto nikomu nič nedaruje, ukázal naposledy GM Ivančuk: keď zistil, aký tempom sa hrá, prestal prehrávať na čas a v posledných dvoch kolách hladko porazil hlavných favoritov turnaja, ktori dokopy v posledných dvoch kolách uhrali až jednu remízu.
5. Zápas s mastrom sveta: pravdepodobne na 12 partií. Skvelý formát, ktorý si v živote vyskúšajú len tí, ktorí bojujú o titul. Nikde inde sa takto nehrá.
Kto iný, ako FIDE, dokáže vymyslieť taký geniálne jednoduchý systém? Dúfam, že nikto, lebo by sme stratili časť našej výnimočnosti.
