Aj keď sa to nezdá, Rím nežije novým pápežom. Videl ich už stovky, o jedného viac alebo menej, to je večnému mestu jedno. Strachuje sa o iné, dôležitejšie veci: aby veselá ťava nestratila svoj elán do života, aby sa komíny nerozhádali, aby katedrála prežila útok mimozemšťanov, aby si kamikadze anjelik nerozbil hlavu, aby brmbolce nevyšli z módy, aby sa ľadový medveď osmelil. Habemus papam, ok, to ale stĺpom v trápení nepomôže. Ani kŕčové žily z nôh atléta preto nezmiznú.
Prikladám dôkazový materiál; ospravedlňujem sa za jeho občas nízku kvalitu. Chytiť také plaché zviera ako Rím do fotopasce je umenie. Robili sme, čo sme mohli, občas nám ale unikol, alebo sme stihli odfotiť iba chvost.
Včera miliarda ľudí hodinu pozerala na balkónové dvere. To je tak neuveriteľné, že proti tomu morčatá a papagáje na stredovekých obrazoch vyzerajú úplne prirodzene. A útok pavúčej civilizácie na jeden z najväčších kostolov v Ríme nestojí ani za reč.
(Tento text je o malých súkromných objavoch, o schopnosti ceniť si bezcenné a okrajové. A o jednej dovolenke v Ríme. Nechce byť kritikou katolíkov či pápeža. Nového pápeža si vážim a mám veľmi dobrý pocit z toho, že si zvolil meno František. František bol napokon správne potrhlý svätec, ktorý debatoval so sýkorkami a chodil nahý na cirkevné párty.)