blog Jána Markoše

 Aj keď sa to nezdá, Rím nežije novým pápežom. Videl ich už stovky, o jedného viac alebo menej, to je večnému mestu jedno. Strachuje sa o iné, dôležitejšie veci: aby veselá ťava nestratila svoj elán do života, aby sa komíny nerozhádali, aby katedrála prežila útok mimozemšťanov, aby si kamikadze anjelik nerozbil hlavu, aby brmbolce nevyšli z módy, aby sa ľadový medveď osmelil. Habemus papam, ok, to ale stĺpom v trápení nepomôže. Ani kŕčové žily z nôh atléta preto nezmiznú.

Prikladám dôkazový materiál; ospravedlňujem sa za jeho občas nízku kvalitu. Chytiť také plaché zviera ako Rím do fotopasce je umenie. Robili sme, čo sme mohli, občas nám ale unikol, alebo sme stihli odfotiť iba chvost.

Včera miliarda ľudí hodinu pozerala na balkónové dvere. To je tak neuveriteľné, že proti tomu morčatá a papagáje  na  stredovekých obrazoch vyzerajú úplne prirodzene. A útok pavúčej civilizácie na jeden z najväčších kostolov v Ríme nestojí ani za reč.

(Tento text je o malých súkromných objavoch, o schopnosti ceniť si bezcenné a okrajové. A o jednej dovolenke v Ríme. Nechce byť kritikou katolíkov či pápeža. Nového pápeža si vážim a mám veľmi dobrý pocit z toho, že si zvolil meno František. František bol napokon správne potrhlý svätec, ktorý debatoval so sýkorkami a chodil nahý na cirkevné párty.)

Jeden môj kamarát je ochranár. Nechráni ale motýle či kvety, chráni nočnú oblohu. Nie, nie je blázon, ani nelieta v snoch s policajným lietadielkom kdesi pri Orione. Chráni tmu, temnotu oblohy, vďaka ktorej je vidno hviezdy. Špeciálnymi prístrojmi meria svetelné znečistenie miest, ciest a tovární, a hľadá miesta, kde je ešte možné vidieť Mliečnu dráhu v plnej kráse. Najtemnejšie miesto na Slovensku je mimochodom v Národnom parku Poloniny, blízko hraníc s Poľskom a Ukrajinou.

Svetlo, krásne a potrebné, zničilo krásu hviezd. Ak bývate v Prahe či v Bratislave, viete o čom hovorím. Kto išiel niekedy s baterkou jasnou nocou, možno zistil, že najlepšie je ju vypnúť a spoľahnúť sa na strieborné svetlo mesiaca.

Každý čin spúšťa reťaz dôsledkov. Aj tie najlepšie činy majú vedľajšie dôsledky, ktoré nemusíme vedieť predvídať. Prvé autá chválili dobové noviny nie preto, že boli rýchlejšie ako kone (často neboli), ale preto, že boli čistejšie a tichšie. Dnes to znie ako dobrý vtip. A tí, čo objavili štiepne reakcie jadra, sú zodpovední za Hirošimu? Sú v tom celkom nevinne? Či nevedeli, že púšťajú džina z fľaše? A tí, čo rozbehli internet, sú zodpovední za nadváhu detí? A za pornografiu, s ktorou zápasia tisíce ľudí? A tí, čo vymysleli mobilné telefóny; vedia zaručiť, že každodenné dávky žiarenia počas desaťročí nespôsobia rakovinu?

Je čas konať, a je čas konaniu sa vyhýbať, mohol by napísať Kazateľ. Svet sám je krásny, treba mu ale dovoliť, aby zažiaril svojim tichým svetlom. Žiaden človek nevyrobí také krásne jablko, aké dorastie na jabloni kdesi pri ceste, žiaden človek nevyrobí živú včelu. Zato vyťať jabloň alebo rozmačkať včelu medzi prstami dokáže každý.

Všetko čo má aspoň trochu cenu, je darované. Nedá sa to vyrobiť, nech si hovorí kto chce čo chce. Dá sa to ale chrániť.

Jemnosť je opakom násilia. Je to ochota nekonať, nebrať si priestor, a tak ho darovať niekomu či niečomu inému. Je niečo krajšie ako jemný dotyk? Dotyk, ktorý  prekračuje hranicu medzi dvomi ľuďmi, a predsa ju zachováva. Keď sa dvaja ľudia láskyplne dotknú, je to zázrak, niečo ako chôdza po prašnom snehu, ktorá nezanecháva žiadne stopy.

Jemnosť necháva svet svietiť. Je to cnosť prezlečená za slabosť. Je nenápadná ako krasokorčuliar, ktorý svojou silou umožňuje, aby sa jeho partnerka vrtela vo vzduchu vo tých najfajnovejších figúrach. Oči divákov sú ale uprené na ňu, nie na neho. Jemnosť je nenápadná ako stredopoliar, ktorý pošle Messimu za sezónu sto gólových prihrávok, sám však ostáva mimo kamier a mikrofónov. Niekedy možno ani samotný Messi nevie, odkiaľ k nemu lopta doletela.

Keď ku mne z času na čas priletí naozaj dobrá prihrávka, vysoký pass kdesi z diaľky, snažím sa nezabúdať, že tu je niekto, kto ju kopol. Tento futbalista nerád stojí vo svetle kamier, a je tak jemný, že vlastne nie je možné pristihnúť pri práci. To však predsa neznamená, že Ho niet. Len nám ponecháva priestor.

Tento text  by som rád venoval Rasťovi a Miriam, a ich malému Číňankovi. Sú to najjemnejší ľudia, akých poznám.

 Veríte na zázraky? Dejú sa vám? Počítate s nimi? Ja áno, takmer každodenne. Čim dlhšie hrám šach, tým mám pocit, že zázraky sa dejú, a dejú sa teda poriadne často. Ako napríklad na nedávnej slovenskej lige, v súboji dvoch vedúcich tímov, Dunajskej Stredy a Slovana. Mám kvalitu navyše, súper má k tomu ešte zatvoreného strelca, totálne vyhratá pozícia. Nemáme síce veľa času, aj nervózni sme obaja dosť, ale toto zvládnem, bez problémov, takpovediac na autopilota. Keď tu zrazu: Zázrak!

Markoš-Varga, Slovenská extraliga, 2013:

 

 

BNŤ

Ak by biely zahral 1.Ved8+ Ke7 2.Vdc8, skutočne by jednoducho vyhral. Ja som ale zahral okamžité 1.Vec8? a Caissa sa obrátila proti mne. Čierny obetoval celú svoju armádu 1…Sxf5+! 2.gxf5 Vh8!! a na šachovnici zrazu stála remíza. Veľká poklona Zolimu Vargovi za bojovného ducha (od 15.ťahu bránil prakticky prehratú pozíciu) a vieru v zázraky!

Inokedy ale zázrak pomohol zas mne. Napríklad v nasledujúcej partii:

Nanu-Markoš, 1.rakúska liga, 2010:

 

 

BNŤ

Rumunský veľmajster optimisticky zahral 1.g4? a po 1…Sd3! hľadel na pozíciu veľmi nešťastne. Galantne mi ale dovolil doviesť celú krásnu myšlienku až do konca. 2.Jxd3 Df2+ 3.Kh3 Dg2 matopat.

A tak by som mohol menovať ďalej. Za šachovnicou sa mi stalo už toľko zázrakov, že som si zvykol byť – ako správny pionier – vždy pripravený. Na záver pripájam ešte jednu štúdiu-zázračnicu. Biely na ťahu remizuje, riešenie je skutočne prekrásne. Ak poznáte autora, prosím pridajte ho dolu do komentárov, ako obvykle píšem blog vo vlaku a citujem popamäti. Riešenie nižšie prosím nepíšte; nech si každý skolí svojho draka sám.

 

 

BNŤ remizuje

V šachu i v živote sa nám zázraky obyčajne vyhnú. Ale niekedy nie, niekedy nie… Je však potrebné, či skôr životne dôležité v ne veriť, dúfať v ne, počítať s nimi.

Zázrak je hanblivý kamarát z detstva. Ak nerozoznáte jeho tvár v dave cudzích tvárí a neoslovíte ho prví, váhavo sa pristaví, krátko sa na vás zahľadí, potom vás ale nenápadne obíde a zmizne naveky.

 V rôznych obmenách som túto otázku dostal tisíckrát. Ako študent teológie sa tomu nevyhnete. A nasledujú ďalšie otázky: Ak Boh existuje, prečo je na svete zlo? Boh áno, ale cirkev nie? Alebo uznávaš i cirkev? Ako je možné, že veriaci nie sú o nič morálnejší ako neveriaci? Konal Ježiš zázraky, alebo nekonal? A panna Mária, naozaj veríš, že počala nepoškvrnene? Odpovedz!

Vždy ma tieto otázky miatli. Svojou nástojčivosťou, svojou radikálnosťou. Akoby nemali nič spoločného s bežným svetom, akoby sa zrodili kdesi na Marse. Pokúsim sa tu ale odpovedať aspoň na prvú z nich. Ak ale dovolíte, pôjdem na to po svojom, od lesa.

Dnes je áno od nie veľmi ďaleko. Svetlo v izbe buď svieti, alebo nesvieti. Platba kartou prejde, alebo neprejde. Na rohu ulice idete doprava, alebo doľava. Buď si heslo na Facebook pamätáte, alebo nie. V binárnom kóde svieti buď nula, alebo jednotka. Autobus na zastávke stojí, alebo nestojí. Kamera funguje, alebo nefunguje. Voda z vodovodu tečie, alebo netečie. Euro alebo koruna. Vinný alebo nevinný. Muž alebo žena. Zdravý alebo chorý. Dobro alebo zlo.

Tak ale funguje len moderný,  výsostne ľudský svet. Svieti slnko, alebo nesvieti? To sa často nedá povedať: občas je zamračené, občas je hmla, občas je šero, občas slnko zapadá, občas vychádza. Občas svieti mesiac jasne ako slnko.

Funguje koník, alebo nefunguje? To sa často nedá povedať: môže byť primladý, neskrotený, unavený, chorý, pristarý. Možno zvládne cestu na trh, možno nie.

Predrať sa cez hustý les vpravo alebo vľavo? To sa často nedá povedať: desať ľudí si nájde desať rôznych ciest, niekto šliapne na tamten kameň, niekto sa dotkne tejto brezy. Les je veľký a nevedie ním presná cesta.

Urodilo sa, alebo sa neurodilo? To sa často nedá povedať: jabĺk je dosť, ale sú malé, nepekné. Cibule sa urodilo hojne, zato hrozno napadla nejaká sneť, a tak nie je žiadna. Kôpor vyschol, mak nie.

Je živý, alebo mŕtvy? To sa často nedá povedať: ešte je tu, ešte dýcha, ale už to nie je on. Už tu nie je, ale ešte ho všade vnímame. Navštevuje nás v snoch.

Je mužom, alebo ženou? To sa často nedá povedať: Jeden je mužom, ale páčia sa mu muži. Iný je mužom, ale cíti sa byť byť ženou. Iná je ženou, ale chodí na hokej a pri predstave lakovaných nechtov sa jej robí zle. Ďalšia je ženou, ale na mužov a na deti ani nepomyslela.

V skutočnom svete je áno veľmi blízko nie. V každom áno sa skrýva nie, a v každom nie áno. Nedajú sa od seba oddeliť. Jedno nevylučuje druhé. Nie je náhoda, že klasická latinčina, jeden z najpresnejších a najkomplikovanejších jazykov na svete, nemá slovo, ktoré by bolo ekvivalentom nášho áno.

Existuje teda Boh? Áno alebo nie? Odpovedz!

Neviem. Možno. Dúfam. Snáď. Tuším. Váham. Verím. Si?

Boh vie.

 Každý pondelok dávam pred štvorcom šachovnice prednosť keramickému kruhu. Neviem, čo ma na hrnčiarskom remesle tak priťahuje; asi ten pocit zázračnosti, keď sa mi pod rukami z neforemného kusu hliny zrodí džbán, pohár či miska. Hlinená šálka je dôvernou známou všetkých štyroch živlov. Vznikla zo zeme, bola vytočená vlhkými rukami, potom ju vypálili v ohni, a keď je prázdna, objíma vzduch. Výsledkom je krehká vec, ktorá obvykle stojí na stole uprostred ľudí, ktorí majú k sebe blízko. Jej vnútro napája a sýti. Rozbitá prináša šťastie.

Môj učiteľ keramiky je do keramiky blázon. Točí už niekoľko desiatok rokov a dokáže celé hodiny rozprávať o farbe črepu (teda vypálenej hliny), tradičných tvaroch na Liptove, Gemeri a Malohonte, a spôsoboch nanášania glazúry. On sám hojne používa slivkovo modrú, orieškovo hnedú, fľaškovo zelenú, pieskovo bielu, tehlovo červenú a ešte jednu šedozelenú, ktorej hovorí zvyšková, pretože vzniká zliatím zvyškov iných glazúr po glazovaní.

Jeho dom je malým svetom zasväteným hrnčiarine. Čo je mimo jeho múrov proste miskou alebo pohárom, má v jeho dielni charakter a rodokmeň. Neraz sa stalo, že v záložni za pár centov kúpil starý džbán, v ktorom spoznal dielo niektorého zo starších slovenských hrnčiarov.

„Olejník z Lúčky. Dosť pil, ale ako jeden z mála robil dekor svetlou hlinkou.“

Fascinuje ma, že jestvujú ľudia, ktorí poznajú keramiku po mene. A iní, ktorí pozrú na oblohu a nevidia mraky, ale riasovú slohu či vyvýšenú kopu. Alebo tí, čo vojdú do sadu a miesto jabĺk uvidia malinové holofúzske (…na povrchu lesklé, základní barva žlutavá je více-méně překryta karmínovou červení, dužina s příjemnou malinovou vůní…), panenské (…tvaru měnlivého, kulovitého až baňatě kuželovitého, připomínajíce vajíčko z obou pólů zkosené…), kanadskú renetu (…na slunci jemně zardělá a žíhaná…) či astrachan červený.

Fascinuje ma, koľko modrých sa ukrýva v modrej. Nebeská modrá, námorná modrá, egyptská modrá, kobaltová modrá, azúrová modrá. Indigo. A v červenej: magenta, burgundská, purpurová, lososová, koralová, rumelková.

Prizrieš sa bližšie svojej ruke a uvidíš zložitú kresbu na bruškách svojich prstov. Každý má inú. Na metri lúky skáče, behá a plazí a piadivkuje celá zoologická záhrada. Pozrieš do mikroskopu a tam to tiež žije, nepomenované ministvorenia s pária, delia, žerú navzájom, chodia k sebe na čaj a kus reči. Pozrieš sa elektrónkovým mikroskopom, a tam podivná vrtkavá hra zväzočkov energií.

Slovom: kto hľadá, nájde.

 

 

 

 

 

 

 

sladím

v šálke čaju

ticho sneží

 

na dne kávovaru

káva tak silná

až sa svet zavlnil

 

vchádzam do domu

za mnou súmrak

väčší ako ja

 

zábradlie

čerstvo natrené na zeleno

a túžba umrieť

 

pod veľkým stromom

veľký dav

snežienok

 

na hladine rieky

fľak striebra

čo nikomu nepatrí

 

brodím sa červeným lístím

hľadám svoje srdce

a nenachádzam

 

na všetko si zvykneš

na kontaktné šošovky

aj na smrť

 

vo vôni kôpru

v chuti kôpru

môj starý otec

 

 čúram na cintoríne

mŕtvi sa mi smejú

im už netreba

 

 dlhé hodiny

čakajú autá na parkovisku

kým sa ich tiene dotknú

 

 

 

 

 

Pri každom ďalšom texte, ktorý tu zverejním, mám trochu strach, či som nezašiel príliš ďaleko. Veď opisy snehu a snov majú so šachom len málo spoločného. Ale na druhej strane ma to baví; baví ma stáť tak trochu na hrane, priniesť čosi nečakaného, a občas sa úplne pomýliť a napísať text, ktorý nikoho neosloví. Ako hovorí E.E. Cummings: …and even if its Sunday/ may I be wrong/ for whenever men are right/ they are not young.

Napokon, toto nie je povinné čítanie.

Do kategórie podivností patrí i nasledujúci text, ktorý napísal Japonec Soetsu Yanagi, milovník a znalec tradičného japonského umenia, o jednej čajovej miske. Asi pred dvomi rokmi som ho čítal v anglickom preklade – uchvátil ma tak, že som si sadol a preložil ho do slovenčiny. Dal som ho potom čítať niekoľkým kamarátom, nikdy som ho ale nezverejnil; až pred týždňom som naň náhodou narazil. Je to jeden z najkrajších textov o kráse, aký som kedy čítal. Tak ak máte čas a chuť, nech sa páči…

 

Kizaemon 

 Ako som začal v septembri chodiť do práce, siahla na mňa chladnou rukou pani Rutina. Deň čo deň vstávam o šiestej, aby som naskočil na autobus číslo 59, ktorý odchádza 6:49 zo zastávky pred Železničnou stanicou Vinohrady.

Všímam si, ako sa mi svet stráca pred očami. Čo bolo pred mesiacom rozhodnutím, stáva sa automatizmom, gestom robota. Moje raňajšie úkony kostnatejú: vstanem bez budíka o 5.58, odchádzam z domu presne v ten istý čas. Obvykle keď obchádzam predajňu chladničiek, ozve sa vysoký hvizd vlaku vypravovaného smer Trnava. Možno o nejaký čas prestanem vnímať svoje rána rovnako, ako som prestal vnímať nábytok v svojom byte. Za stôl už sadám popamäti.

Akurát je každé ráno väčšia a väčšia tma.

V autobuse číslo 59 už poznám všetkých štamgastov. Bradatého pána a jeho dcéru, ktorá si do autobusu nosí termohrnček s kamilkovým čajom. Dievčinu, ktorá navonok pôsobí alternatívne, ale v ruke nenápadne zviera ruženec a ticho sa modlí. Pána s koženou taškou, ktorý vždy stojí v kĺbe autobusu a vystupuje až za mostom. Mamu s dvomi malými deťmi, ktoré obvykle zaspia na svojich ružových školských taškách. Mladého chudého pána s koženkovou baretkou a francúzskym šarmom.

S týmito ľuďmi sa nezdravím. Nedívam sa im do očí, len ukradomky ich pozorujem. A predsa spolu denne strávime polhodinu; čas, ktorý by stačil na výdatnú debatu pri káve. Sú mi cudzí. Sú mi blízki. Vídam ich častejšie ako svoju rodinu.

Predstavujem si, aké by to bolo, keby som raz doniesol do autobusu koláč a rozdal ho. Nebáli by sa, že ich chcem otráviť? Priniesol by o týždeň koláč niekto iný? Vyhodil by ma šofér, že v autobuse sa nesmie konzumovať?

 Aké by bolo, keby sme si vedeli prísť na meno a každé ráno si vymenili pár viet o tom, čo je nového? Keby sa naše nepriznané spoločenstvo stalo spoločenstvom priznaným?

Že to nie sú moji priatelia? Že som si ich nevybral, zviedla nás dohromady náhoda? S koľkými ľuďmi vo vašom živote vás ale nezviedla dohromady „náhoda“? Kto naozaj môže povedať, že si svojich spolucestujúcich na ceste dňami a rokmi vybral sám?

Ak raz pôjdete ráno Bratislavou a uvidíte autobus, z ktorého sa bude ozývať hlasitý rozhovor a cinkanie príboru; autobus, z ktorého sa bude linúť vôňa kávy, koláčov a smažených vajíčok, pozrite sa na číslo linky. Stavím sa o čo chcete, že tu bude číslo 59.

Padá sneh, a je to, ako keď chorému vstreknete do žíl farbiacu látku, aby ste na tomografe uvideli jeho krvný obeh, jeho diaľnice a slepé uličky; sneh zafarbil a vyjavil ovzdušie, jeho vírenie a tanec, a pomaly sa znáša k Zemi.

Najskôr, keď ho bolo len máličko, akoby vyostril každučkú vec naokolo, vyladil optické šošovky sveta, bielou podčiarkol každú linku obloka, každú vetvičku, každý rys na tvári mesta. Potom ale začal všetko zahaľovať, demokraticky, Audiny i odpadky, a ja vidím, že sneh je evidentne ženského rodu, nech si slovenčina tvrdí čo chce, sneh je žena, to je jasné každému, kto vidí jeho poddajnú a mäkkú náturu, kto sa zahľadí na nežné obliny na strechách a kontajneroch, kto vidí radosť detí, neschopných ho opustiť ani za večerného šera, kto vníma jeho neuchopiteľnosť, topenie a poddajnosť.

Sneh je čistá intimita, núti autá, aby spomalili, núti ľudí, aby si ním vychodili uzučké cestičky, podobné cestám lykožrúta v dreve smreka, úzke cestičky, na ktorých sa míňajú len tak-tak, jak lode v Panamskom prieplave, a sú si cudzí, a predsa nebezpečne blízko, zabalení do vetroviek a čapíc ako zámotky priadky morušovej; sneh tlmí zvuky, vytvárajúc mäkké ticho, do ktorého všetko zapadne ako do zamatu, opatrované ako cenný šperk, tlmí farby, meniac pestrú paletu leta na nežné variácie jediného tónu bielej, len sem-tam prerušené ostrou, egyptskou červeňou semaforu. Sneh mení verejné na súkromné, mesto na detskú izbu.

Naozaj, sneh je žena, panenský a bielo nevinný zrána, znásilňovaný a špinený pod kolesami áut. Sneh si pamätá každú stopu, uchováva ju ako spomienku v rodinnom albume, aj keby to malo znamenať, že stratí nadýchanosť a krásu svojich vločiek, a skončí ako pošliapaná masa kdesi v kúte, podobná gaštanovému pyré, či skôr neurčitej skrvavenej kaši, na kosť stuhnutej v mraziacom boxe supermarketu.

Sneh je viac atmosférou než vecou, nejestvuje ani v jednotnom, ani v množnom čísle,a je tak pominuteľný a tvárny, a predsa tak prastarý ako voda, z ktorej pochádza; je poslom siedmeho neba na zemi, vzniká kdesi vo výškach medzi anjelmi, ako dobro či ako heroín je dávkovaný na tento svet len po troškách, po štipkách, po vločkách prepracovaných jak šperky či vnútra procesorov; ich kráse môže konkurovať len pestrofarebná krása kaleidoskopov a presná neha kresieb mrazu na skle.

Sneh prejasňuje svet, je svetlom zimy, svetlom skorých večerov, svetlom zdola.

Nedávno mi ukradli peňaženku. V Břeclavi, keď som prestupoval na vlak na Ostravu. Po úvodnom šoku a zmätku, keď mi vlastne nebolo jasné, či sa z břeclavskej stanice dostanem niekam, kde mi požičajú na vlak, vkráčal do môjho vnútra zvláštny pocit. Pocit ľahkosti. Odkiaľ sa vzal?

Viete, vlastním šestnásť kľúčov. Tri od pivnice, tri od domu, sedem od jednej práce, tri od druhej. Zašiel som do kľúčovej služby a kúpil si umelohmotné označovače, ale toľko rôznych farieb vlastne ani nemali. Vzal som teda i ružovú a trblietkovo zlatú. Vlastním trinásť hesiel. Jedno do mailu, druhé do druhého mailu, tretie na Facebook, štvrté do Teamlabu, piate na NSS, šieste na Skype, siedme do firemného mailu, ôsme do školského mailu, deviate do internetbankingu, desiate do elektronickej triednej knihy, jedenáste do EduPage, dvanáste do školského systému a trináste na samotný počítač. A to ešte nerátam piny a obrazce, ktoré neistou rukou čmáram na svoj smartphone.

Vlastním občiansky preukaz, vodičský preukaz, kartičku poistenca, ITIC, električenku, kartu do knižnice, kartu do plavárne, GRID kartu, najrozličnejšie zmluvy ohľadom bytu, elektriny, tepla, nájomného, internetu, telefónu, poistenia, sporenia a neviem ešte aké dokumenty, ktoré upravujú moje súradnice v sieti sveta. Mám dva počítače, dva telefóny, foťák, nabíjačky od jedného, druhého i tretieho, diktafón; mám dokonca i čítačku kníh. Denne prečítam tisícky slov. Otvorím desiatky internetových stránok. Použijem desiatky počítačových programov. Noviny. Šachové noviny. Chat. Chessbase.

Všetky tieto prístroje a heslá a kartičky a kľúče a programy a písmenká sa napchali medzi mňa a nahý svet. Odtlačili to teplé a pulzujúce a krásne kamsi na horizont. Za mojím domom je trať a za ňou vinice. Občas neskoro večer vstanem od klávesnice, prebehnem načierno trať, poskakujúc po smolou natrených podvaloch, vojdem do viníc, skloním sa až k zemi, zdvihnem voňajúcu hrudu a celkom pomaly ju medzi prstami roztlačím na prach. A Veľký Voz nado mnou sa smeje.