Truemag

  • Novinky
  • Připravujeme
  • Pořádané akce
  • Vydané knihy
  • E-shop
  • Čeština
  • Výuka šachu
  • Šachový turismus
  • O nás

blog Jána Markoše

Šedá zóna

Na Ukrajine padlo lietadlo. Je to tisícky kilometrov ďaleko. Okamžite však odtiaľ vidím zábery. Viem, kto bol na palube. Vidím fotky miesta pádu. Vypočujem si telefonáty medzi povstalcami. Viem o postojoch svetových mocností.

Ale neviem, či fotky neboli zmanipulované. Rusi majú svoju pravdu. Neviem, či telefonáty niekto neprerobil. Či sa nemanipulovalo s čiernymi skrinkami.

Tak viem, či neviem, ako to bolo?

………..

A to sa netýka len pádu lietadla. Na Slovensku sa dvaja politici naťahujú, čo vlastne povedali na svojom vzájomnom súkromnom stretnutí. Existuje nahrávka. Jeden vraví, že pravá, druhý, že zostrihaná. A tak na jednej strane viem priveľa a na druhej vlastne nič.

Chodím po Bratislave, platím kartou, mám zapnutý mobil. Som anonymný alebo nie? Mihnem sa na bezpečnostných kamerách, moju simku môžu zachytiť, moja karta zanecháva stopy. Môžu o mne vedieť, alebo nie?

Apropos, môj mobil. Viem ako funguje, alebo nie? Keď sa pokazí, som bezbranný. Stoličku by som opravil, nôž nabrúsil. Mobil mi je úplne cudzí. Vládnem ním, alebo nie?

V počítači mám trójske kone, antivír, firewall, diery a škodcov, ochrancov a steny. Hotový ekosystém. Je v poriadku, alebo nie?

………….

Predstavujem si, ako to bolo v predtechnologickom veku. Moja babka bývala na dedine. O svete okolo vedela len málo. Mala pole a zvieratá, nechodila ďalej ako na trh. O svojom svete ale vedela takmer všetko. Vedela si dopestovať, opraviť, vedela čo môže čakať.

Mala svoj malý istý svet a veľkú neistotu navôkoľ.

A ja? Ja viem (alebo viem vedieť) o všetkom všetko, a zároveň úplne blízko mňa býva neistota. Viem, čo sa stalo v Donetsku, ale neviem, čo sa skrýva na uliciach a vo veciach, ktoré používam každý deň. Neistota je prísada všetkých vecí.

Blízko i ďaleko, všade je zmes istoty a neistoty, moci a bezmoci.

Zdá sa, akoby sa tajomno sveta nedalo potlačiť. Miesto toho, aby bolo všade okolo v primeranej vzdialenosti a v podobe hustej tmy, nechávajúc nám náš obmedzený svet istoty, usídlilo sa v každej správe a v každej veci, malá kvapka tmy vo svetle poznania.

Čo priniesli informačné technológie? Toto:

Všade je šedá zóna.

Čvc 28, 2014Ján Markoš
blog Jána Markoše
28 července, 2014

Pri Diovi, to sú úchvatné lýtka

 Neutešenú ekonomickú situáciu sa Atény rozhodli vyriešiť vskutku netradičným spôsobom. Po bilaterálnych grécko-nemeckých rokovaniach, ktoré prebehli v noci z pondelka na utorok v kasíne Sartre vo francúzskom letovisku Saint Tropez, sa viditeľne spokojná nemecká kanclérka Angela Merkelová a grécky premiér Antonis Samaras postavili na rannej tlačovej konferencii pred svetlá kamier, aby predstavili novú dohodu ohľadom sanácie gréckeho dlhu.

„Rokovania neboli ľahké“, priznal Samaras a zahryzol do croissantu s rebarborovou pomazánkou.

„Sme s výsledkom pomerne spokojní“, medzi dúškami horúceho cafe au lait priznala ako obvykle živelná Merkelová. „Naši grécki priatelia problému čelia zodpovedne a sú ochotní podieľať sa svojím bohatstvom na marení nášho spoločného dlhu.“

Na znamenie súdržnosti sa obaja štátnici chytili za ruky ako deti prechádzajúce cez prechod. Spustil sa nekončiaci dážď fotografických bleskov; kým ustal, euro vystúpalo na historické maximum od roku 2006, posilniac voči jenu o päť bodov a voči nigérijskému luangu osemnásobne. Nigérijský prezident nám do uzávierky článku nedvíhal telefón.

Ako uviedol server WikiLeaks, odvolávajúc sa na spravodajskú zdroje televízie Al Jazeera, Gréci svojim bohatším kolegom predali nielen celé pobrežie ostrova Kréta vrátane priľahlých šelfových morí a výhradné práva na fotenie Akropoly zo severovýchodnej strany (práve odtiaľto je možné zachytiť tie najkrajšie západy slnka medzi piliermi), ale aj vzácny rukopis doteraz neznámeho Platónovho dialógu Peri Morfiam, zapísaného na vnútornej strane ešte teplej kože kengury neznámym thráckym autorom. Uhlíková analýza kože zvieraťa datovala rukopis tesne pred Turínske plátno a tesne za Mobiov pásik.

Wikileaks získal prepis ústrednej časti rukopisu. Autor článku ju s Assangeom vymenil za zaručene pravý záznam z denníku školáka Miloša Zemana zo 14.5.1922, ktorý končí výkrikom „Všetok alkohol sa mi hnusí.“, a tak Vám ho môže ponúknuť:

 

Peri Morfiam – O tvare                         

Sokrates vchádza do kúpeľov, na sebe novú tuniku. Keď uvidí Alkibiada na lehátku, zľahka zasliní, počúvne ale daimonion a ide sa ochladiť do vane so studenou vodou. Takto osviežený si priľahne k Platónovi, ktorý Alkibiada už dlhší čas sleduje.

Sokrates: Krásny muž, ten Alkibiades.

Platón: Zaiste.

Sokrates: Tie tvary, jemné a predsa plné, neviem či som niekedy podobné videl. Pri Diovi, to sú úchvatné lýtka. Stavím sa, že ten tvar bol v mojej mysli ešte predtým, než som si vzal Xantyppu, ba než ma porodila moja mať…

Alkibiades (zmätene): Nech sa veľactené panstvo nedíva tak uprene, červenám sa.

Sokrates: Len sa červenaj, červenaj, červená pristane slnku i mužovi (ton helion kai ton andreion). (Tichšie Platónovi) Naozaj, keď sa dívam na Alkibiada, verím že som ešte nevidel všetky možné tvary pod slnkom, a že v mojej duši driemu tvary, ktorých v lúke ani na poli niet. Cítim sa ako mladík (ego sagan phantastikon mihi).

Platón: Ale Soki, netrep, veď všetky tvary človek najskôr prijme očami, a až potom nimi môže narábať jeho myseľ. Vezmi si kruh: nebyť kruhov na vode a slnka na oblohe, nevedel by si, že je (me gnosestchai, peri esti).

Sokrates: A čo taká kocka, kto ju kde videl?             

Platón: Soľné kryštály, drahý učiteľ. Viem, že si rajčiny nesolíš, ale na kryštály nezabúdaj.

Sokrates: Šesťuholník a trojuholník v prírode nenájdeš!

Platón: Jeden je vo včelom pláste, druhý medzi nebeskými hviezdami. Veď každé tri hviezdy vytvoria dokonalý trojuholník.

Sokrates: Rovnobežky! Guľa!

Platón: Stromy v lese si iste videl. Alebo dážď, keď je mocný ako Peržania v marci. A čím sa na ne dívaš, ak nie svojími guľatými očami v hrboľatej hlave?

Sokrates: Pri Afrodite! A predsa jestvuje tvar, ktorý v prírode niet, len ľudská domýšľavosť ho vytvorila (ho antchropos fiskus majstrovai). Je to…

Na tomto mieste je rukopis znehodnotený tržnou ranou, ktorú pravdepodobne spôsobila mačeta lovca, ktorý kenguru skolil. Pokračuje až o približne päť riadkov ďalej, neveriacimi výkrikmi Platóna „pri Hermovi, pravdu máš“ a gratuláciami múdremu učiteľovi. Nasleduje chvála Alkibiada a telefonát Xantyppy na Sokratov BlackBerry, ktorá rozhovor velikánov ukončuje frázou: „Večera je na stole, ty starý cap.“

 

Redakcia nevie, aký tvar, ktorý sa v prírode nevyskytuje a vymysleli ho až ľudia, mal presne Sokrates na mysli. Ak by naši ctení čitatelia vedeli správnu odpoveď, nech prosím napíšu na angela.merkel@jukoil.ru, alebo na assange-wikitricky@fbi.usa . Odpovede môžete posielať aj do Národného bezpečnostného úradu SR, nezabudnite použiť nepresvitajúcu obálku a označiť ju heslom nbu123. Prípadne píšte sem do diskusie.

(tasr: saint-tropez, bratislava)

Zář 6, 2013Ján Markoš
blog Jána Markoše
6 září, 2013

O modrých stromoch, manikúrových nožničkách Marilyn Monroe a o nevedomej nedeli

Bratislava leží takmer na hranici s Rakúskom; na hranici, kde ešte nedávno kraľovali ostnaté drôty, psy a samopaly. Pamätám si, ako som tú hranicu tesne po páde komunizmu prekročil prvýkrát; bolo to ohromné sklamanie. Bol som malý chlapec, prváčik, a naivne som čakal, že prechodom do iného štátu sa všetko zmení: stromy budú možno modré, tráva fialová a rieky budú prúdami iskrivého svetla. Nestalo sa ale nič: Rakúsko vyzeralo úplne rovnako ako Slovensko. Hranica proste nebola súčasťou sveta; mraky a sýkorky a mravce o hranici nevedeli nič. Bola len v našich hlavách.

Dodnes občas sám so sebou hrám hru na oddeľovanie toho, čo je skutočné, od toho, čo sme si  k skutočnosti prilepili. Je to hra nejednoznačná (a o to zábavnejšia), pretože naše vnútorné hranice a vymedzenia majú často veľmi skutočné dôsledky.

Vezmite si napríklad aukciu u Sotheby´s. Predávajú manikúrové nožničky, ktorými si svoje ctené prsty obstrihávala povedzme Marilyn Monroe. Na tých nožničkách to samozrejme nezanechalo akúkoľvek stopu; stále sú len kúskom časom poznačeného kovu. Dychtiví zberatelia sa na ne ale dívajú úplne inými očami a platia tisíce dolárov, aby si k nim mohli prilepiť pocit „sú moje“.

Alebo si vezmite takú nedeľu. Nedeľa nevie, že je nedeľa; deň sa nelíši od všetkých ostatných. Ráno vyjde slnko, večer zapadne, medzitým veje vietor lístím. Ale náš pocit je komplet iný. Je proste nedeľa; sme v slávnostnejšej nálade, oddychujeme, prípadne začíname mať trému z pondelka.

Týždeň má sedem dní. Prečo nie osem? Alebo jedenásť?

Surfovanie na internete je tiež pekným príkladom. Smejete sa na zábavnom videu z youtube, rozhorčí vás správa o podvode v Utahu. V skutočnosti ale len sedíte doma pred plochou tekutého kryštálu a dívate sa na jej meniace sa farby, spôsobené elektrickými výbojmi. To je všetko, čo sa reálne deje; všetko ostatné je nadstavba, dohodnutá v našich hlavách.

Na jeden krásny príklad takej reálnej-nereálnej bariéry v našich hlavách som natrafil minule pri čítaní akejsi poviedky z vidieckeho prostredia Slovenska v 19. storočí. Hrdinovia príbehu, muž a žena v stredných rokoch, obaja ovdovení, sa do seba vášnivo zamilovali. Obaja mali vlastné domy, deti a hospodárstva. V dedine nebolo slušné verejne sa stretávať, a tak sa stretli tajne v jabloňovom sade, aby sa dohodli, čo ďalej. Bolo to ťažké stretnutie. Ani jeden z nich nechcel opustiť svoj dom a svoje deti a presťahovať sa. A tak sa dohodli, že svoju lásku potlačia a nebudú sa vídať.

Na celom príbehu je samozrejme z pohľadu čitateľa v roku 2013 zaujímavý najmä fakt, že postmoderné riešenie – každý býva u seba doma a napriek tomu žijú spolu ako pár – našich hrdinov vôbec nenapadlo. Nie že by ho zamietli, nenapadlo ich ani vo sne. Nebolo súčasťou ich reality.

Občas si na túto poviedku spomeniem, keď vidím naše skvelé riešenia rómskej otázky na Slovensku, alebo naše vášnivé diskusie o Pride pochodoch. Ktovie, ako nás budú čítať čitatelia z roku 2113…

Alebo zo šachového súdka. Skúste sa posadiť za biele figúrky a urobiť tri ťahy: 1.Jg1-f3, 1.Jg1-h3 a 1.Jg1-e3. Pri každom z nich máte úplne iný pocit. Ja mám z druhého ťahu silný pocit nesprávnosti, nečistoty, a pri treťom sa mi zdá, že by vlastne moja ruka ani nemala byť schopná posunúť drevenú sošku koníka o dve políčka šikmo. Samozrejme tomu nič nebráni; okrem môjho dlhoročného návyku.

Iný príklad. Hráč 1900 a hráč 2100 sa stretnú v tretej lige, a ten nižšie hodnotený sa toho vyššie hodnoteného bojí ako čert kríža, a tá 2100 ho podcení, lebo má vyšší rating, a remizujú, a jeden je šťastný a jeden sklamaný. A to všetko len pre dve čísla, ktoré majú obaja nalepené na čele, a ktoré majú navyše takmer nulovú výpovednú hodnotu. Veď na tejto úrovni sa sila s elom presne nekryje.

A do tretice. Šachový klub Monte Carlo postaví do ženského Európskeho pohára super silné družstvo, v ktorom hrajú po boku Hou Yifan a Humpy Koneru, a spravidla súťaž vyhrá. No ale aký to má vlastne zmysel? Čo presne spája Indku, Číňanku a dve Rusky s mestom Monte Carlo?  A čo majú Humpy a Hou spoločné? Prečo tvoria tím, keď pred pár mesiacmi boli v zápase o majstra sveta nepriateľkami na život a na smrť? A prečo sa vlastne tešiť, keď takýto tím-netím vyhrá?

No ale toto všetko je ešte nič. Tu nejde o život, aj keby sa Šachový klub Monte Carlo rozpadol, tragédia sa nestane. Prvú ligu ale v oddeľovaní reality od konštruktov v našich hlavách hral istý Gautama Buddha, ktorý sa neostýchal učiť, že i náš pocit, že sme nejakým „ja“, nejakou pevnou, ohraničenou a v podstate stálou jednotou, je len konštrukciou, ktorá nemá v realite žiadnu oporu.

Si svoje telo, pýtal sa? Ako je potom možné, že ti telo starne, bolí, rastie a kazí sa, a ty s tým nič nevieš urobiť?

Si svoje myšlienky, svoje emócie? Ako je potom možné, že ich neovládaš? A že sa hneváš, aj keď sa nechceš hnevať?

„Čo teda vlastne si?“, pýta sa milý ex-princ.

A keďže k tomuto už naozaj neviem, čo by som napísal, končím.

Bodka.

Srp 22, 2013Ján Markoš
blog Jána Markoše
22 srpna, 2013

Diera na trhu

 

Dnes už jestvujú profesionáli na všetko. Je možné kúpiť si, po čom vám len srdce zapiští. V reštaurácii sa najete, v bare napijete, taxikár vás odvezie, s cestovkou sa opálite, stavbári vás ochránia pred nečasom. Potrebujete sto metrov vlnitého plechu? Živú kozu? Webstránku? Platinové sitko? Obraz strýčka v nadživotnej veľkosti? Na všetko cez internet zoženiete firmu, ktorá vám pomôže.

Dokonca aj keď sa vaša túžba vymyká bežnej školskej morálke, môžete ju naplniť: vo verejných domoch, na swingers párty či u drogového dílera. Všetko sa dá kúpiť.

Nečudo teda, že je dnes dosť ťažké podnikať. Trh je nasýtený, celkom nová služba sa neponúka ľahko. Ja mám ale jeden nápad. Možno sa ho niekto chytí, zrealizuje ho   a – veľmi by som mu to (alebo jej) prial - rozprávkovo zbohatne.

Tento biznis plán mi napadol pri čítaní poviedky neurológa Olivera Sacksa Antropologička na Marse. Poviedka je o žene, ktorá trpí autizmom, a táto jej porucha jej neumožňuje žiť  v žiadnom blízkom vzťahu. Ten jej ani nechýba. Čo jej ale chýba, je prostý fyzický kontakt: niekoho objať, stratiť sa v niekoho objatí. A tak si – ako vyštudovaná inžinierka – zhotoví zvláštny prístroj, akési „objímadlo“. Je to akési ležadlo, zvnútra vystlané plyšom, ktoré sa dá zapnúť napevno okolo celého tela.

(O knižke si môžete prečítať tu: http://en.wikipedia.org/wiki/An_Anthropologist_on_Mars , o hlavnej hrdinke tu: http://en.wikipedia.org/wiki/Temple_Grandin , o jej vynáleze tu: http://en.wikipedia.org/wiki/Hug_box)

A tak mi napadlo. Čo takto prenajať si dom, otvoriť dolu kaviareň a na poschodí ponúkať nasledovné služby:

–          Noc, keď nad vami niekto bdie. Cítite sa sami, bojíte sa, máte nočné mory, chcete si siahnuť na život? Alebo len chcete mať pocit, že sa niekto o vás stará. Príďte k nám spať. Počas celej noci bude pri Vás niekto bdieť, môže Vám čítať, spievať, môže sa za vás modliť, môže len ticho sedieť. Proste bude s Vami.

 

–          Hodina dotyku. Potrebujete, aby sa Vás niekto dotkol? Aby Vás objal? Aby ste mali komu položiť hlavu do lona a úplne sa uvoľniť? Aby Vám niekto pomasíroval ruky alebo chrbát? Potrebujete cítiť tlkot iného srdca? (Táto služba nemá nič spoločné s erotikou, samozrejme. Ide skôr o blízkosť, akú dáva len dotyk.)

Dolu by bola kaviareň, kde sa môžu stretávať ľudia s podobnými osudmi. Podnik by potreboval vyštudovaného psychológa, ktorý by pomohol ľuďom s chronickými problémami zorientovať sa, prípadne by im odporučil odbornú pomoc. Služba by mohla byť podporovaná nejakým grantom, ale klienti by si mali za ňu platiť nejakú podstatnú sumu, aby sa do domu nenasídlili bezdomovci. (Nič proti bezdomovcom, ide len o ochranu pôvodného zámeru: pomôcť obyčajným ľuďom prekonať ťažký čas.)

Možno by sa ľudia do takejto ustanovizne hanbili chodiť. Na druhej strane, keď nemajú problém chodiť za prostitútkou, prečo by sa mali hanbiť chodiť sem? Napokon, nejde o nič trapné alebo opovrhnutia hodné.

Skôr ide o to, že potreba dotyku alebo blízkosti druhého človeka nepatrí medzi „uznané“ potreby človeka, i keď je omnoho základnejšia ako povezme potreba nového účesu alebo potreba dovolenky.

No slovom, ide o fantastický biznis plán. Nechcel by ho niekto vyskúšať?

 

PS.

Mám ešte jeden nápad na skvelý produkt. Možno už jestvuje, neviem. Ak viete, dajte mi prosím tip. Myslím, že pomerne dosť ľudí (vrátane mňa) by ocenilo hodinky, ktoré z času na čas (v náhodných intervaloch) decentne zazvonia. Pri každom zazvonení by sa majiteľ hodiniek vrátil k sebe, urobil by si malú vnútornú poznámku, kde sa práve v myšlienkach nachádzal, v akom citovom rozpoložení bol. Bola by to skvelá pomôcka pri cvičení pozornosti.

Nejaký čas som si každé ráno na mobile nastavil niekoľko budíkov, ktoré som používal za podobným účelom. To ale nie je praktické, čisté riešenie.

Čvc 1, 2013Ján Markoš
blog Jána Markoše
1 července, 2013

Reproduktor

Nechodievam na veľtrhy, a už vôbec nie na veľtrhy elektroniky. Ale vtedy som išiel; kamarát mal dva lístky a ja čas; tak prečo nie, uvidím niečo nové. Prvú polhodinku som sa nudil; stále tenšie a tenšie tablety a farebnejšie a farebnejšie displeje ma akosi nedokážu chytiť za  srdce; keď tu som zrazu uvidel stánok, ktorý ma svojou neobyčajnosťou zaujal hneď na prvý pohľad.

Bol to stánok akejsi japonskej firmy, novej na našom trhu, a bol plný reproduktorov rozličných veľkostí a tvarov. V strede stánku bol stolík, za stolíkom pekne upravený, servilne vyzerajúci Japonec, a na stolíku jediný malý reproduktor. Stál na fixkou napísanom nápise FANTASTIK NOWELTY. ONLY FOR YU.

Pristavil som sa a napriadol s pánom Midorim – tak hlásalo meno na menovke – nasledovný zvláštny rozhovor. Viedli sme ho v lámanej angličtine.

Hi, come close mister. Fantastik novelty. Only for you.

What is it?

Reproduktor. Celkom nový typ. Na biologickej báze. No electricity needed.

How can it work? No electricity?

Steny reproduktoru boli naozaj hladké; žiadne káble, žiadny port.

Je na biologickej báze. Vo vnútri je netopier. Veľmi jemné krídla. Veľmi jemné ušká. Citlivé, ohybné telo. Čo počuje, presne zahrá. Krásny zvuk. Jemný a jasný.

???

Krásny zvuk. Jemný a jasný. Nežný. Žiadna elektrina vám taký nevytvorí. Stačí raz denne naliať odmerku vody a vložiť kúsok krmiva pre psy. O výkaly sa nestarajte. Raz denne vysypete kontajner. Ako kávovar.

A neuletí?

No windows, ha? You see? No doors. Too heavy. No escape.

A netrpí?

No suffer. Its used to. It likes music. Very cheap. Only for you.

Odišiel by som, samozrejme by som odišiel, ale v tom začala v susednom stánku hrať akási huslistka Arvo Pärta. Reklamná akcia na čosi, chápete. A ten reproduktor zvuk huslí prijal, zmäkčil a zosilnil tak krásne, tak nostalgicky a jemne, že sa vo mne čosi zlomilo, a ja som na mieste ten reproduktor kúpil, aj keď stál viac ako zánovná motorka Vespa.

Kúpil som ho, bez daňového dokladu, bez záručného listu, len čo som si od pána Midoriho vypýtal vizitku s telefónnym číslom.

Rok a pol som vďaka novému reproduktoru počúval fantastickú hudbu. Japonec mal pravdu. Stačilo vhodiť dve-tri granule, naliať za náprstok vody alebo zeleného čaju, vysypať nádobku s výkalmi, tichúčko pustiť z MP3ky alebo YouTube nejakú skladbu, a netopierik vo vnútri zvuk odrážal a rozochvieval tak krásne a jemne, až moje návštevy neverili vlastným ušiam. Akoby mal kosti z gumy, akoby bol jedinou jemnou blanou, určenou na presné zrkadlenie zvuku.

Po roku a pol ma nadránom prebudili podivné zvuky. Znelo to ako tichý škrabot a šušťot, a čudné disharmonické tóny, ako keď sa ladí orchester. Najskôr tiché, potom silnejšie. Evidentne vychádzali zvnútra reproduktoru. Chvíľu mi trvalo, kým som sa zobudil a zorientoval. Potom som vzal čiernu krabičku do rúk a zmätene si ju obzeral.

Zvuky sa napokon upokojili a zliali v jediný hlboký tón. Stály a pekný, ale pomerne silný. Spať sa pritom nedalo. Zaniesol som reproduktor do kúpeľne, zahádzal špinavým prádlom a zavrel všetky dvere. Tak som prečkal noc.

Ráno zvuk stále znel. Hneď som volal pánovi Midorimu, ktorého vizitku som našťastie našiel medzi účtami. Prekvapivo zdvihol.

Haló? I have a problem here with your bat. It does not work, makes sound on its own.

Yes.

It plays one tune all the time.

Yes. Throw it away. I should have told you. Its useless now, throw it away.

How come? It was so expensive. Come and repair it for me.

Sorry. The little creature has found its own voice. It will never reflect anything again. I am sorry, it happens very seldom. Almost never a reproductor finds its own voice.

Tak. Fantastické, do riti. Mám reproduktor, ktorý si našiel vlastný hlas. Krása. Čo s ním?

Zaniesol som ho ku košom. V našej štvrti je veľa mačiek. Snáď nájdu nejakú cestu dovnútra skrinky a pochutia si.

Keď som odchádzal, zastal som a trochu som zaľutoval. Ten tón znel naozaj pekne. Aspoň sa pozriem, ako vyzerá. S kým som to vyše roku žil v jednej domácnosti. Zaniesol som krabičku späť do domu, vzal pílku na železo a jemne, pilinku po pilinke som odrezal prednú stenu reproduktoru.

Nebol to pekný pohľad. Ružové blany, zlepené oči, smrad. Nezmyselne biele telo, bez kontaktu so svetlom. Ale stále to hralo onen tón. Nezniesol som pohľad na to. Odniesol som to ku košom a nechal otvorené.

Ráno to tam už nebolo. Možno to samo uletelo, možno to naozaj našli mačky, neviem. I keď – neviem si predstaviť, že by akákoľvek mačka uprednostnila takúto večeru pred pôstom. Možno to predsa uletelo.

Schránku som poslal pánovi Midorimu so sprievodným listom a žiadosťou o navrátenie peňazí. O dva mesiace mi prišiel list.

Neodborná manipulácia, porušené plomby.

Reklamácia sa zamieta.

Čvn 17, 2013Ján Markoš
blog Jána Markoše
17 června, 2013

Sezam otvor sa

A ide sa spať, povedal, ticho vydržal každodenné protesty, odviedol deti do kúpeľne, dozrel, aby si umyli uši, tvár a zúbky, aby sa prezliekli do pestrofarebných pyžám; potom ich pozakrýval až po krk, otvoril rozprávkovú knižku s Trnkovými ilustráciami na strane sto štrnásť a prečítal rozprávku o najmladšom princovi, ktorý musel za princeznou do podzemia, a nevedel nájsť cestu do vnútra zeme, až mu po dlhých útrapách  a dlhom hľadaní ktosi prezradil zaklínadlo, sezam otvor sa, a zem sa naozaj doširoka otvorila, a on vošiel a vyšiel s princeznou na svetlo Božie a žili spolu šťastne a naveky.

Pobozkal spiace deti na čelo, zhasol lampičku s béžovým tienidlom, pozbieral šálky na teplé kakao a rozprávkovú knižku, ticho a opatrne ich niesol, aby o seba neštrngli, naposledy sa obzrel úzkou škárou dverí a jemne za sebou zavrel; chcel si sadnúť k žene, ktorá zašívala ponožky, ale miesto toho vošiel do kuchyne, nepokojne nazrel do cukorničky, stlačil vrecko s polohrubou múkou, otvoril chladničku a zas ju zatvoril, prešiel do spálne, kde poprehadzoval od rána neupratané periny, akože ich natriasajúc; chcel sa len pozrieť pod vankúše.

Prezrel knihy, pričuchol k bielemu orgovánu na stole, rukou prešiel po vyblednutej fotelke. Na spýtavý pohľad ženy sa len hanblivo usmial a vnoril jej ruku do vlasov. Pritiahol si k sebe jej tvár, pozorne jej hľadel do očí. Nič. A tak postupne prezrel klietku s morčatami a bubon práčky, umelohmotný pohárik na zubné kefky a vzory špiny na kuchynskom okne, stojan s dévédéčkami a topánky v predizbe. Nič.

Vyšiel teda von a chodil nepokosenou trávou pred domom, opatrne našľapujúc. Nič. Ani medzi bledými hviezdami nič. Prezrel šopu s náradím, hrdza na pántoch voňala. Nebolo to v sade, nebolo to v nočnom vetre. Ani vo svetlom štvorci okna.

Keď sa vrátil, žena spala v kresle, a on ju nebudil, len potichu ako námesačný chodil po stemnenom dome, nazrel do každého kúta, do každého tieňa, a ešte dlhé nočné hodiny hľadal, horúčkovito hľadal to slovo, to jediné slovo,

ktoré ho oslobodí.

Kvě 2, 2013Ján Markoš
blog Jána Markoše
2 května, 2013

Čas druhého snehu

 Na trávnatom dvore medzi mojím domom, záhradkami a traťou Bratislava-Košice máme tri lavičky spojené zhrdzavenou reťazou. Kedysi boli zelené, lak z nich ale už dávno zišiel, a sedieť sa dá len na jednej, druhé dve sú príliš rozlámané. Tak som si ju otočil tak, aby som mal výhľad na rozkvitnuté stromy, zvýšil jas obrazovky na maximum – i tak vôbec nemôže súťažiť s bielym jasom jarného dňa – a píšem tieto riadky, riadky o čase druhého snehu. V jednej zo záhrad šteká pes hlbokým hlasom, rytmicky vŕzga hojdačka. Je mi ticho a krehko. Celú noc som mal nočné mory, a tak sa radšej hýbem len opatrne a málo, aby si ma nenašli i za dňa.

Prechádza vlak, pár sekúnd hrmenia a ticho.

Pred pár dňami sa ma pýtala kamarátka, čo chystám na leto. Po pravde som povedal, že jediným mojím plánom je ísť si zahrať do Banskej Štiavnice; trochu šachu, trochu kúpania v ľadových banských jazerách. To ju rozosmialo – sama surfuje kdesi v Španielsku. Keby vedela, že väčšina mojich radostí je ešte banálnejších, detskejších… Ako napríklad dnes:

Večer mi má prísť milá, tak som zašiel do viníc a hľadal kvety do kytice, ktorú jej urobím. Našiel som záružlie pri potoku, žlté iskričky, ktoré ale bez vody nevydržia ani niekoľko minút. Voda v potoku sa vírila tak plno a voľne, ako to vie len voda na jar, zdivená z dlhého pobytu pod ľadom a v podobe snehu. Ktovie, čo by sa stalo, keby som v sebe tiež otvoril všetky hrádze a prestal nad sebou bdieť. Možno by ma toľko energie roztrhalo na kusy.

Fialky som našiel hneď v štyroch farbách. Fialové na schodíkoch pred domom; trhal som ich rýchlo a nenápadne, nech ma neprekvapí niektorý zo susedov; na násype trate boli tmavomodré a svetlomodré. Vo viniciach drobné, žltobiele. Prerastali sa s drobnými veronikami, ktoré pre ich krehkosť tiež netrhám; kým sa dostanú do vázy, opadajú.

Margarétky som otrhal až po hlavičky a nechal plávať ako loďky v čajovej miske. Púpavy žiarili ako bláznivé, za chvíľu som z nich mal v ruke ďalšiu, jasnožltú päsť. Bahniatka a čerešňové kvety som zo stromov nelámal, našiel som pekné vetvičky na komposte pri rodinných domoch.

Ďalšie hrmenie je dlhšie a mohutnejšie. Plne naložený nákladný vlak, možno až do Nemecka.

Doma som všetky kvety otriasol, aby som z nich vyhnal ich pôvodných obyvateľov: dva mravce a lienku. Na chvíľu som ich ponoril do misky so studenou vodou, aby sa spamätali, potom orezal keramickým nožom a roztriedil do kytíc. Sústredil som sa pri tom tak pekelne, až mi z toho strieborne šumelo v ušiach. Teraz stoja na stole z brezového dreva, spolu so sviečkou a knihou o tradičných vzoroch na japonských šatoch.

Trvalo mi niekoľko dní, kým som si trochu zvykol na jar. Tak som dúfal, že príde, a keď prišla, vôbec som si nevedel zvyknúť na ten nový svet, ktorý sa mi náhle vynoril pred očami. Celkom iná akustika – zvuk sa ľahko nesie až doďaleka. Celkom iný priestor – akoby pribudol štvrtý rozmer. Celkom iný dotyk – hrdzavé zábradlie i kôra stromu hreje.

A nebol som sám. Susedkin jazvečík na dvore pobehuje ako blázon, jedno ucho má vyvrátené ružovým vnútrom von. Keď som išiel včera ráno do práce, stretol som mačku, snehobielu a našuchorenú, sedela na nízkom múre za plotom. Keď som k plotu priblížil tvár, pribehla a položila si svoje čelo na moje. Krátka chvíľka intimity – s mačkou od vedľa.

Trvalo mi niekoľko dní, kým som si zvykol, kým som uveril toľkej milosti. Za ten čas čerešne rozkvitli, zažiarili a teraz postupne pŕchnu vo vetre, takže občas zasneží druhým, letným snehom.

Keď som vchádzal do domu, plné ruky kvetov, všimol som si, že pred vedľajším vchodom stojí sanitka prvej pomoci, sama červená a žiarivá ako kvet maku. Jeden zo záchranárov zaisťoval dvere do domu, aby nosítka mohli prejsť. Anonymná jar malú drámu vo vchode bytovky s číslom popisným pätnásť ignorovala.

A ja som si spomenul na jednu báseň Išidu Hakjó, ktorá pôvodne vznikla v ktorejsi z nemocníc v Tókju.

 

Květy kaštanů voněly

Ještě než jsem začal chrlit krev

A voní i teď

Dub 20, 2013Ján Markoš
blog Jána Markoše
20 dubna, 2013

Pozostalí

  

Je jedno, ako sa to stalo. Možno za to mohol meteorit, hruda temnej masy letiacej tmou, ktorá nehlučne dopadla do krajiny. Iní tvrdia, že to spôsobila príliš silná búrka, iskrivé záblesky svetla medzi nebom a zemou. Ďalší, že na vine sú mocné tlaky a trenia hlboko pod zemským povrchom. Ale to je úplne jedno.

Dôležité je, že sa to stalo. Svet popraskal, rozlámal sa. Objavili sa v ňom jemné, takmer neviditeľné trhliny, jemné praskliny ako na puknutom vajíčku, jazvy ako v ľade na jarnom jazere. Celý vesmír popraskal, nepekne ako trieštivá zlomenina ruky, a puklinami začalo z neho unikať teplo a krv, hasol a šedol ako zimný súmrak.

Až napokon z neho zostali ruiny. Kulisy, medzi ktorými bolo možné sa prechádzať, ktorým ale chýbala akákoľvek plnosť. Kusy sveta boli len tak porozhadzované navôkol ako kusy mäsa na bitúnku, ako dom po výbuchu bomby. Nebo nezapadalo do zeme  a zem do neba. Rieka nezapadala do brehov, ani dom do ulice. Kôstky v čerešniach hrkali. Medzi zvyškami sveta sa rozvaľovalo prázdno.

A pritom vyzeral stále skutočne. Ako čerstvá mŕtvola mačky, ktorá pôsobí, akoby len spala, ktorá ale nedýcha. Ešte teplá, ešte svieža, ale už bezcenná. A tak sa stalo, že si zrútenia sveta mnohí nevšimli. A naďalej chodili do práce a na Spartu, zbierali mince a chovali v teráriách hady, rozprávali rozprávky svojim deťom a prejedali sa na rodinných oslavách.

Ale tí druhí, ktorí prežili smrť sveta, pozostalí, nedokázali uveriť vlastným očiam. Cítili sa ako Európania vylodení na akomsi zámorskom ostrove, obkolesení veselým a naivným prírodným národom. Cítili sa ako herci medzi bábkami, ako dospelí medzi deťmi.  Ako tmavé ostrovy v mori slepej veselosti. Ako však môže dospelý niečo vysvetliť dieťaťu? Ako môže herec povedať bábke, čo cíti? A tak mlčali.

Navzájom sa ale spoznali na prvý pohľad. Podľa drobných znakov známych len zasväteným, podobne ako sa  navzájom okamžite spoznajú teplí či konzumenti marihuany. Podľa smútku v očiach. Podľa neistých gest. Podľa vyžarovania  inej vlnovej dĺžky.

Vždy si mysleli, že to bude naopak. Že oni umrú a svet ostane nedotknutý a krásny. A tu zrazu – oni prežili svet. Videli ho umierať, zúčastnili sa jeho pohrebu a život v nich predsa plynul ďalej, naprázdno. Ako v autíčku na kľúčik, ktoré natiahnete a nepoložíte na zem. Ako v gramofóne, ktorý sa síce otáča, niet ale ruky, ktorá by priložila ihlu. Čo robiť? Čo s ďalšími nekonečnými dňami? Ich úsilie, ich vášeň, ich práca stratila príjemcu.  Je čo, a nie je komu. Je čo, a nie je kam.

Čo by ste robili vy? Skočili pod vlak? Vyrabovali obchod na rohu? Dosiahli nirvánu? Vyskúšali každú z prostitútok v meste? Trávili viac času s rodinou? Jódlovali za súmraku?

Niektorí sa snažili zabudnúť, pretrieť svoje vedomie a smútok niektorou zo silných drog a zapadli v dave nevedomých. Niektorí naozaj skočili pod vlak. Iní zošaleli. Ďalší zbierali odrobinky sveta v umení a kochali sa nimi, večne hladní, pretože odrobinky sveta nie sú svet. Mnohí sa nahrnuli do kostolov a tam sa úpenlivo modlili, prosiac o zázrak. Ďalších ovládol cynizmus a rabovali zvyšky sveta, nehľadiac napravo ani naľavo. A iní mleli naprázdno.

Je pritom jedno, čo robili. Svet bol mŕtvy a nič z toho, čo robili, na tom už nemohlo nič zmeniť.

Dub 8, 2013Ján Markoš
blog Jána Markoše
8 dubna, 2013

O neznámom výlete Julesa Verna do hlbín oblohy

 Nedávny zoskok Felixa Baumgartnera z výšky 39 kilometrov vzbudil po celom svete úžas a rozruch. Málokto ale vie, že prvá expedícia dovnútra oblohy sa uskutočnila dávno pred výčinom dobrodružného Rakúšana, dokonca viac ako storočie pred prvým výletom do Vesmíru.

Nápad vystúpať až po okraj oblohy dostal mladý Jules Verne na jeseň roku 1846, keď pozoroval nadýchané oblaky a kŕdle vtákov letiacich ponad Provensálsko na juh. Tri ďalšie roky mu trvalo, než vymyslel a skonštruoval balón z tmavomodrého hodvábu, štyrikrát skladaného a prešitého dvesto metrami striebornej nite. Kôš balóna nechal zostrojiť z čínskeho ryžového porcelánu, ľahkého a nehorľavého materiálu, ktorý sa navyše na slnku perleťovo leskol, čo sa márnomyseľnému Francúzovi veľmi páčilo. V to ráno, keď vzlietol, 18.augusta 1851, mal Jules Verne len 23 rokov.

Správa z jeho cesty je pomerne krátka a nikdy nebola zverejnená. Verne sa zrejme bál, že by sa pre ňu stal terčom posmechu, a rukopisný záznam schovával až do svojej smrti. Nenápadný papier s rozpitým písmom unikol i pozornosti jeho životopiscov. Až prednedávnom istý Martin Jungfrau odhalil jeho cenu, a s nemeckou poctivosťou písmenko po písmenku zrekonštruoval temer nadobro stratený text. Prekladám z francúzskeho originálu, opublikovanom v Le Monde Diplomatique devätnásteho januára tohto roku:

„V prvom nebi nie je nič zvláštne. Vzduch je jasný a pokojný. Stále pod sebou vidím domy a lesy môjho rodného kraja; letím tak nízko, že dokonca rozoznávam jednotlivé kusy dobytka. Občas ku mne vietor privanie vôňu pečeného mäsa alebo hnoja. Rýchlo stúpam.

“ Druhé nebo je stále pod hranicou mrakov. Vzduch tu má ružovkastý nádych, a je prázdny a plný svetla, len občas okolo mňa preletí zblúdený dravý vták. Stúpam, oheň horí dobre.

„Tretie nebo je plné oblakov. Asi bláznim, ale zdá sa mi, že v nich žijú drobné bytosti. Sú akoby utvorené zo spomienok či vetra, majú dlhé vlasy a jasné oči, niektoré majú i sedem či osem končatín. Sú rýchle a temer priesvitné. Mraky vrhajú záhadné tiene a mne sa krúti hlava. Musím sa dívať do plameňa môjho ohňa, aby som sa upokojil a nadobudol istotu. Dúfam, že si udržím čistú myseľ.“

„Štvrté nebo sa ozýva hlasným vetrom. Ten vietor akoby vykrikoval vety, ktoré som kedysi dávno počul. Vzduch sa trbliece a je tmavozelený. Vyzerá, akoby menil štruktúru, na niektorých miestach akoby mal lesklé pevné plochy, v ktorých sa zrkadlí raz zem, raz hviezdy, raz moja tvár. “

„Piate nebo je umyté a čisté. Len málokedy sem priletí z diaľky silná túžba či myšlienka niektorého z ľudí na Zemi. Tá ho potom rozvibruje celé  ako plech, preletí jak kométa prázdnym priestorom, vystúpa do najvyššieho bodu svojej dráhy, a potom ju gravitácia opäť dlhou rukou stiahne k Zemi.“

„Šieste nebo je plné svetla. Neviem, čo o ňom viac napísať. Je plné zlatistého svetla, a tak ľahučké, že môj balón ledva získava výšku. Čím som ale viac stúpal, tým viac svetlo slablo, zanechával som ho za sebou ako akúsi dávnu spomienku.“

„V siedmom nebi som nenašiel nič, len nekonečný plač, obmývajúci tmu, víriaci ako drobné snehové vločky, neutíšiteľný plač, tichý a nemý.“

Dub 3, 2013Ján Markoš
blog Jána Markoše
3 dubna, 2013

O kvalitnom čínskom hašiši, hradbách z ocele dvanásť stôp hrubých a o zreničke oka

 „Lysohlávky. Alebo hašiš. LSD ani ópium nemali. Možno nejaká cudzokrajná droga. V každom prípade ide o kvalitný matroš, keď po ňom dokázali napísať takéto veci.“, pomyslel som si, keď som prvýkrát otvoril Bránu bez dverí, útly čínsky zenový text z trinásteho storočia. Už samotný názov knižky mi pripadal absurdný, a tým pár desiatkam príbehov, ktoré obsahovala, akoby celkom chýbala logika a zmysel.

„Ak prehovoríš, dostaneš tridsať rán. Ak budeš mlčať, dostaneš tridsať rán. Čo urobíš?“, pýta sa v jednom príbehu opát kláštora novica. V inom príbehu hovorí majster svojim žiakom: „Zen je ako hladká stena z ocele, tisíc míľ široká a tisíc stôp vysoká, hrubá dvanásť stôp. “ Predstavil som si krásu vyleštenej ocele, sálajúcej slnečné teplo, ale na zmysel vety som nevedel prísť. A tak som Bránu bez dverí odložil na veľa mesiacov do poličky s poéziou, kde sa časom prepracovala na úplne potupné miesto v zadnom rade.

O dva roky ma vyhodili od obhajoby diplomovej práce. Nahnevalo ma to (dnes sa porote v duchu ospravedlňujem) a rozhodol som sa novú diplomku napísať s minimálnym úsilím. Hľadal som teda oblasť, na ktorú v knižnici v Bratislave nájdem bez námahy dostatok literatúry. Napokon som sa rozhodol pre tému Transplantácia Buddhovho učenia na Západ.

V rámci výzkumu som navštívil na niekoľko týždňov theravádový kláštor Amaravati pri Londýne. Krásne tiché miesto, štyri hodiny pešo od letiska Luton. Tam som sa zúčastnil i svojho prvého meditačného sedenia. Týždenný retreat mal celkom banálny program: skoro ráno budíček, osem päťdesiatminútových sedení, desať minút prestávka. Hodinu prestávka na obed, zákaz rozprávať. Večer hodina otázok s mníchom, ktorý cvičenie viedol.

Po pol dni som mal celého cvičenia plné zuby. Päťdesiat minút sedenia bez pohybu sa dá vydržať, ale opakovať to znovu a znovu? Na konci prvého dňa ma boleli všetky kĺby, žul som si ticho jazyk a predstavoval si, ako leziem na najbližšiu stenu. Po dvoch dňoch som prebral všetky možné i nemožné spôsoby, ako zavraždiť ctihodného mnícha. Triasol som sa napätím, spotený, škrípal som zubami, zatínal svaly, nadával.

Takto bezbranne trpiac, spomenul som si na Bránu bez dverí. Ostaneš mlčať, dostaneš tridsať rán. Prehovoríš, dostaneš tridsať rán. Vstaneš, prehráš, nesplnil si výcvik. Ostať sedieť vyzerá ako číra nemožnosť. Čo urobíš?

Utrpenie predo mnou povstalo ako samostatná bytosť, jeho prítomnosť bola hmatateľná, fyzicky prítomná. Bolo skutočnejšie ako vankúš, na ktorom som sedel. Bolo hlučné. Stálo predo mnou ako hradba z ocele, dvanásť stôp hrubá.

Neviem, ako som vtedy ten týždeň prežil. O nejaký čas som si tento výcvik zopakoval ešte raz. Tentokrát to ale nebol výcvik, bolo to naozaj. Na pár mesiacov sa mi svet premenil na tmavé, nehostinné miesto, na dieru, z ktorej nie je cesty von. Odvšadiaľ sálala intenzívna tma depresie. Pôjdeš vpravo, dostaneš tridsať rán. Pôjdeš vľavo, dostaneš tridsať rán. Čo urobíš? Neskôr som si spravil taký malý, neformálny prieskum. Prekvapilo ma, aká veľká časť ľudí niekedy vo svojom živote zvažovala, že to jednoducho skončí.

Táto skúsenosť ma naučila, že etický model, ktorý tvrdí, že v každej životnej situácii sú dve možné cesty – jedna správna a jedna nesprávna – je nezmyslom a ilúziou vhodnou akurát pre deti na základnej škole. Občas je správnych tisíc ciest. A občas všetky nesprávne. Niekedy je svet ako letná lúka, inokedy je úzkou, slepou uličkou. A človek sa rozpína a sťahuje ako zrenička oka, ktorá je v príjemnom prítmí široká temer ako dúhovka, v ostrom svetle stiahnutá ako špendlíková hlavička.

Utrpenie je v istom zmysle to najskutočnejšie, čo vo svojom živote človek stretne. Nie je moje, pretože ho nechcem. Všetko ostatné si môžeme primyslieť, prisnívať. Utrpenie nie. A predsa je. Bolesť, skutočná bolesť je iné par excellance. Je cudzorodým telesom v kedysi hladkom tele sveta. Je veľvyslancom reality. (A preto si zaslúži pozornosť, zaslúži si úctu.)

Trpíš, si v pasci. Čo urobíš? Ak utrpenie prehlušíš, ak sa nadroguješ kávou alebo filmami, ak utečieš, odídeš od skutočnosti. Prišlo k tebe zbytočne. Právom Ti patrí tridsať rán. Ak sa ale utrpeniu poddáš, ak ho prijmeš za svoj osud, udusíš v sebe iskru, ducha. Zlomí Ťa to. Dostaneš tridsať rán.

Čo urobíš?

Bře 17, 2013Ján Markoš
blog Jána Markoše
17 března, 2013
1. stránka z celkem 3123»
Další články autora
[custom_widget_pro_zobrazeni_blogu]
Nejnovější příspěvky
  • ČEZ CHESS TROPHY 2025
    Světová jednička přijíždí do Prahy
  • ČEZ CHESS TROPHY 2024
    Izrael poráží české velmistry
  • Palba ostrými černými
  • První číslo roku
  • Duše hry a klíč k vítězství
Nejnovější komentáře
    FIDE - Mezinárodní šachová federace sdružující šachysty z celého světa. www.fide.com
    ECU - Evropská šachová unie sdružuje evropské šachové federace. www.europechess.org
    Šachový svaz ČR - sdružuje šachysty v české republice. www.nss.cz
    Pražská šachová společnost, z.s. Email: prazska.sachova@gmail.com IČO: 26669897 Sídlo: Na zájezdu 1940/6
    2025 © Praguechess
    Truemag theme by StrictThemes