Mám to šťastie, že mám v zbierke viaceré kvalitné fotografie profesionálnych fotografov. Keď  Šachový svaz Českej republiky vypísal súťaž o najkrajšiu šachovú fotografiu, moje srdce zaplesalo. Verím, že súťaž bude mať úspech.

Žijeme čoraz viac v digitálnom svete. Dotklo sa to aj sveta fotografie. Nevytlačených „geniálnych“ digitálnych fotografií sú bilióny a ako sa hovorí: „Ani pes po nich neštekne…“.  Fotografia sa stane fotografiu až vtedy, keď si ju niekto vytlačí a dotkne sa jej. Postačuje, ak to je jej autor.

Poobzeral som sa teda doma, aké mám šachové fotografie. Zopár som ich našiel a každá z nich má svoj príbeh. Tri z nich sú však výnimočné – pripomínajú mi nielen stretnutia s vynikajúcimi šachistami, ale na každej je vidieť radosť šachistu pri šachovej „akcii“.  

Fotografia č.1: „Prstoklad majstra sveta W.A.“ – Praha, jún 2011. Druhá hodina simultánky svetovej šachovej jednotky. 

Fotografia č.2: „Radosť z hry D.N.“ – Blansko, január 2014. Nočná blicka českej šachovej jednotky.

Fotografia č.3: „Uvítací drink J.M.“ –  Terchová, apríl 2014. Začiatok nočnej prednášky slovenskej šachovej jednotky.

Mám rád tieto tri fotografie. Aj preto, že ich robila moja krajšia polovička :-). Kliknite si na ne…

Donedávna som bol euroskeptikom – nemám rád byrokraciu a nezmyselné dotácie. Udalosti posledných dní ma však z tohto pohľadu vyliečili.

Mal som šťastie, že moji starí rodičia po 2. svetovej vojne žili na Slovensku a nie na Podkarpatskej Rusi. Inak by boli pričlenení do ZSSR a teraz by som som asi žil na Ukrajine. A po mojej krajine by pochodovali osloboditelia tak, ako to bolo v bývalom ČSSR v auguste 1968.

Skupina BUTY to v roku 1997 povedala celkom presne (http://www.hlasite.cz/text-pisne/buty/25609-doruska): „Do Ruska – co víme kam nás osud zavane, do Ruska – to se mi doufám nikdy nestane, do Ruska – to bych si ze všeho nejvíc nepřál. Do Ruska – to jsou ty nekonečné roviny, do Ruska – tam kde se posouvají hodiny, do Ruska – tam já bych se bál. Do Ruska – běžte se podívat do Ruska – to je pro mě jako Německo, z toho já mám strach.“

Dúfam, že v Bratislave nezažijem tanky, na ktoré spomínajú moji rodičia… Žijem si totiž ako v bavlnke – pod pláštikom EÚ a NATO.

PS: Pripájam ešte reakciu od p. Jiřího Slívy na môj blog, s jeho láskavým súhlasom – kreslený obrázok.

Dnes sú dušičky. Mnohí z nás v posledných dňoch navštívili cintorín a stretli sa so svojimi blízkymi či vzdialenými príbuznými. Keď som bol na najväčšom bratislavskom cintoríne, pri vchode bol zoznam osobností, pochovaných na cintoríne. Väčšina mien mi naozaj vôbec nič nehovorila, hoci si dodnes namýšľam, že mám aký-taký historický prehľad…

Tak som sa teda rozhodol si vyhrabať zo svojej pamäti nejaké mená bývalých významných šachistov.  Bez použitia akejkoľvek internetovej alebo knižnej nápovedy mi vyšli títo kandidáti na nesmrteľnosť:

1. Bývalí majstri sveta: Wilhelm Steinitz, Emanuel Lasker, Jose Raul Capablanka, Alexander Alechin (2x), Max Euwe, Michail Botvinnik (3x), Michail Tal, Vasilij Smyslov, Tigran Petrosian a Bobby Fischer;
2. Osoby, po ktorých je nazvané niektoré zahájenie: Philidorova obrana, Alechinova obrana, Pirc- Ufimcevoca obrana , Caro-Kannova obrana, Boboljubova indická obrana, Nimcovičova obrana + Nimcovičova indická obrana, Rétiho hra, Sokoľovského hra. Nespomínam si, po kom nazvali zahájenia 1.f4 a 1.e4 e5 2. Jf3 f6, hoci si spomínam, že to druhé je nazvané po niekom, kto ťah 2… f6 nehrával, ale vyvrátil ho ako nekorektný. A nie som si istý, čo 1.b3 sa niekedy neuvádza ako Larsenova hra;
3. Skvelí skladatelia: Richard Réti. Jediná štúdia, ktorú viem postaviť spamäti je: biely: Kh8, Pc6, čierny: Ka6, Ph5 – biely na ťahu remizuje. Jednoducho geniálne.
4. Hráči nesmrteľnej partie: som v koncoch (žiadnu celú partiu si nepamätám). Matne si spomínam na Légalov mat –  nejaká obeť bielej dámy na d1…;
5. Autori najlepších šachových kníh: David Bronštejn (Medzinárodný turnaj veľmajstrov), Aron Nimcovič (Môj systém) a Bobby Fischer (Bobby Fischer učí šachy);
6. Osoby na najznámejších šachových fotkách: Alexander Alechin na svojej poslednej posmrtnej fotografii a Bobby Fischer, ktorému ešte 40 rokov po tom, ako prestal hrať šachy, vyšla kniha s jeho viac ako 100 fotografiami od jedného z najlepších svetových fotografov Harryho Bensona (viď http://www.powerhousebooks.com/?p=7305);
7. Šachisti na štátnych bankovkách: Takáto pocta sa dostala len Paulovi Keresovi v Estónsku;
8. Šachoví inovátori: Bobby Fischer, vymyslel nielen nový druh merania času pridávaním časového bonusu za každý ťah, ale dokonca aj nový druh šachu. 

Jednoduchý matematický súčet osôb najčastejšie sa vyskytujúcich v jednotlivých kategóriách mi určil mojich nesmrteľných šachistov: Bobbyho Fischera, Alexandra Alechina a Arona Nimcoviča. Páni, bez Vás troch by neboli šachy tam, kde sú teraz.

 PS: Má niekto nejaké iné tipy?

 Milujem jednoduchosť.

 Keď jednoduché veci do seba pekne zapadnú, vznikne niečo geniálne. 

Poznám tieto možnosti určenia víťaza šachového podujatia: 1. Politické rozhodnutie; 2. Zápas dvoch hráčov na dostatočne veľký počet partií; 3. Turnaj, kde všetci budú hrať navzájom; 4. Turnaje losované „švajčiarskym systémom“ a 5. Turnaje hrané vyraďovacím, tzv. KO systémom.

Ak sa chcem stať majstrom sveta v šachu, pri mojom mizernom ratingu lietajúcom medzi 2100-2200 bodmi, musím absolvovať všetky spomenuté druhy:

1. Politické rozhodnutie: národná federácia ma musí nominovať na Majstrovstvá Európy. Keďže na Slovensku sa každý pozná s každým, s týmto by nemal byť problém.

2. Open losovaný „švajčiarákom“: Majstrovstvá Európy. V tomto roku hralo 286 hráčov s ratingom od 1501 do 2731. Ďalej postupovala 23 najlepších, pričom len 8 z nich bolo z  najvyššie nasadenej dvadsaťtrojky. Pri mojom predpokladanom nasadení okolo 250 miesta budem mať čo robiť, aby som postúpil.

3. KO systém: Svetový pohár. Tento sa mi páči najviac, po prvom kole ide hneď polovica hráčov – magická 64, domov. Keďže budem asi posledný nasadený, vyradenie prvého nasadeného hněd v prvom kole by zo mňa mohlo urobiť miláčika publika – ľudia odjakživa fandia „chudému Honzovi“. Fajn na tomto turnaji je aj to, že postupujú zase viacerí, minimálne dvaja.

4.  Každý s každým: Turnaj kandidátov. Tu už ide do tuhého, ďalej ide len víťaz z 8-10 účastníkov. To, že tu nikto nikomu nič nedaruje, ukázal naposledy GM Ivančuk: keď zistil, aký tempom sa hrá, prestal prehrávať na čas a v posledných dvoch kolách hladko porazil hlavných favoritov turnaja, ktori dokopy v posledných dvoch kolách uhrali až jednu remízu. 

5. Zápas s mastrom sveta: pravdepodobne na 12 partií. Skvelý formát, ktorý si v živote vyskúšajú len tí, ktorí bojujú o titul. Nikde inde sa takto nehrá. 

Kto iný, ako FIDE, dokáže vymyslieť taký geniálne jednoduchý systém? Dúfam, že nikto, lebo by sme stratili časť našej výnimočnosti.

Niekedy ma hnevá, že šach je pre verejnosť neviditeľný. 

Včera na rodinnej party deti začali pozerať Wimbledon a Tour de France. Potichu som tenisu a cyklistike závidel. 

 Majú svoje Idoly, ktoré poznáme všetci.

Fandím všetkým, ktorí sa snažia, aby šach hralo čo najviac detí. Šachoví fanatici na Slovensku rozbiehajú projekt Šach na školách do ktorého sa zapojilo v tomto školskom roku cca 600 žiakov základných škôl a projekt šachových turnajov Grand prix, kde hralo cca 1.300 školákov. Máme viac ako 450.000 žiakov, takže si trúfnem povedať, že 99% z nich nepozná žiadneho šachistu. Nie slovenského, ale ŽIADNEHO na svete.

Jednoducho šachy na Slovensku a ani v Čechách nemajú svoje idoly. Nedokážu vyprodukovať niekoho jedinečného, ktorý strhne ostatných, aby si ho všimli a potom sa začali aj zaujímať, aký šport to vlastne robí.

Keď v roku 1972 sa stal Bobby Fischer majstrom sveta, 100.000 Američanov vstúpilo do šachového zväzu. Američania majú vo svetovej špičke dvoch šachistov – mená ako Nakamura a Kamsky však nikoho neoslovujú – sú len lepšími šachistami, a to je veľmi málo. Americká šachová federácie má problém, z jej 80.000 členov je väčšina tých, ktorých inšpiroval Bobby Fischer. Potrebujú rýchlo nájsť nový charizmatický idol.

Na Slovensku pozná meno Peter Sagan každý školák. O cyklistike pred dvoma rokmi vedeli len znalci, teraz je na mesiac jediným športom na Slovensku. Jediným VIDITEĽNÝM športom. Peter Sagan nie je majster sveta a nemá žiadnu šancu vyhrať Tour de France. Ale je široko ďaleko jediným Slovákom, ktorý už pred najväčšími svetovými pretekmi vyhlásil, že chce vyhrať – aj keď „len“ zelený dres. Jednoducho chlapec má svetové ambície, a preto mu všetci – nielen školáci, na Slovensku fandia.

V novembri sa budú zraky šachistov upierať do Indie. Majster sveta v šachu – ktorého nepozná väčšina Indov,  bude hrať s mladým Nórom – na ktorého sa budú upierať zraky väčšiny jeho krajanov. Naozaj ma netrápi, či je lepší šachista Anand alebo Carlsen, ale rád by som konečne aj v tomto tisícročí videl na šachovom tróne niekoho, koho poznajú aj nešachisti. Idol pre mladých, ktorý ich pritiahne k šachom, keďže mi šachisti to sami nedokážeme.

Jednoducho povedané, Magnus Carlsen, vkladám to Teba veľké nádeje. Hoci neviem, či budeš niekedy ochotný zapózovať aj takému šachovému šalátovi, ako som ja.

Niektorí to doposiaľ nepochopili a my ostatní na to v zbytočnom zhone za maličkosťami zabúdame. 

Mne to pripomenul nápis na tričkách vojnových veteránov a ich opatrovateľov pred pamätníkom Abrahama Lincolna vo Washingtone, D.C.: 

 „EVERY DAY IS A BONUS“.

Keďže rád spájam zahraničné pobyt so šachovými zážitkami, rozhodol som sa, že si zahrám v USA nejaký amatérsky šachový turnaj. Voľba padla na jednodňový turnaj hraný na 4 kolá v St. Petersburgu na Floride, v meste, ktoré bolo jedným z cieľom mojej cesty.

Aby som si zahral, musel som sa stať členom United States Chess Federation. Organizátor zasielal turnaj na národné ratingovanie, pretože ratingovanie FIDE amatérov nezaujíma – neposielajú tam ani len tohtoročné otvorené majstrovstvá USA, kde očakávajú cca 500 hráčov. Našťastie ma nenútili zaregistrovať sa v nejakom neznámom šachovom klube a registráciu je možné urobiť cez internet. Ponúkajú členstvo na 12, 24, 36 mesiacov alebo aj doživotne – doživotným členom je napríklad aj Talian Caruana. Za zaplatené členstvo mi budú nielen posielať ich šachový mesačník, ale umožnia mi aj priamou voľbou prostredníctvom internetu voliť prezidenta šachovej organizácie – čo však môžu robiť všetci členovia starší ako 16 rokov. Pre mňa šokujúci prvok demokracie – členom Slovenského šachového zväzu som už desaťročia a ako individuálny člen nemám právo voliť žiadnych funkcionárov. 

Atmosféru turnaja najlepšie charakterizuje, že  hlavný organizátor, ktorý bol aj hlavným rozhodcom, v turnaji aj hral. V propozíciách bolo napísané, že turnaj sa hrá tempom 40 minút na hráča – čo v praxi znamenalo, že pred každou partiou sa súperi dohodli, či budú hrať s pridávaním 5 sekúnd na ťah alebo len na „čistých“ 40 minút. Počas turnaja nebol žiadny spor, však predsa všetci sme si za hru zaplatili a prišli sme sa zabaviť. Demokracia v praxi.

V turnaji sa mi podarilo prvé tri partie vyhrať a v poslednom kole sme dvaja „trojbodový“ dali partiu za remízu. Nad mojou otázkou, kto turnaj vyhral, predseda šachového klubu (ktorý celý deň posedával v kresle a bavil sa s prítomnými hráčmi a rodičmi) len nechápavo krútil hlavou – však predsa máme rovnaký počet bodov, tam sme víťazmi obaja: finančné ceny za prvé a druhé miesto sme si rozdelili 50:50. V jednoduchosti je krása.  

Na mojich posledných troch turnajoch na Slovenku a v Čechách organizátori zvolili tri rozdielne pomocné kritériá: raz to bol počet výhier, druhý krát bucholz a tretí krát vzájomná partia. A  ešte určili ďalšie 2-3 pomocné kritéria. Najviac ma to pobavilo, keď som pred mesiacom získal samostatné 30. miesto namiesto toho, aby som sa umiestnil na delenom 25. – 43. mieste. Vtipnejšie mi pripadala už len pomaly zabudnutá scéna, keď o víťazovi šachového zápasu rozhodla ruleta – a to dokonca vo štvrťfinálom kandidátskom zápase vo Viedni v roku 1983! Po remíze 5:5 v partiách hraných klasickým tempom a štyroch remízach v rapid partiách, nasledoval los v rulete. Exmajster sveta Vasilij Smyslov si vybral červenú farbu a chudákovi Róbertovi Hübnerovi zostala čierna. Gulička z čistého zlata (aby sa zabránilo magnetickému pôsobeniu) z toho mala takú zábavu, že skončila po prvom roztočení na nule. V druhom pokuse padlo číslo 3 a do semifinále postúpil zaslúžený víťaz zápasu. 

Ak sa niekedy vyberiete do St. Peterburgu, nezabudnite navštíviť jedinečné múzeum Salvadora Dalího, zábavný park Busch Garden s jedinečnou horskou dráhou SheiKra a jeden z najstarších šachový klubov USA sídliacich na jednom a tom istom mieste – stretnutia sa už 82 rokov konajú každý piatok večer a pravidelné turnaje sa v poslednej dobe organizujú raz za mesiac. Len si nepomýľte St. Petersburg na Floride a bývalým Leningradom v Rusku. A ak sa tam nechystáte, pozrite si aspoň trpkú komédiu Milana Šteidlera z roku 1994: Díky za každé nové ráno.

Je to pravda odvěká, šaty dělaj člověka,
kdo je nemá, ať od lidí pranic nečeká.
Dokavaď jsme nahatí, od hlavy až po paty,
nikdo neví kdo je chudý a kdo je bohatý.

 Je to tak, třeba je to k nevíře,
že z biskupa putna dělá uhlíře.
Je to tak, třeba je to k nevíře,
že kutna dělá mnicha, krunýř rytíře.

Voskovec+Werich

Ako malého chlapca ma rodičia učili tri jednoduché zásady obliekania:

Maj na sebe čisté veci. V dospelosti sa mi to hravo podarilo splniť – o čistotu môjho oblečenia sa stará moja krajšia polovička. Občas sa síce perú aj veci, ktoré podľa mňa ešte čisté sú, zmieril som sa však s tým, že pohľad muža a ženy na čistotu vecí je rozdielny.

Chodievaj zakasaný. Katastrofálne pravidlo pre teenegera, s ktorým ja v dospelosti zápasím oveľa menej, ako môj 14 ročný syn.

Obliekaj sa vhodne, podľa toho, do akej spoločnosti práve ideš.  Toto sa mi pôvodne zdalo najjednoduchšie. Od malička mi bolo jasné, že na kúpalisko chodíme v plavkách, do školy v dlhých nohaviciach a na telocvik máme športový úbor. Neskôr som pochopil, že do divadla si berieme oblek a na nohy si dám slušné poltopánky namiesto obľúbených tenisiek.

Akurát som dodnes nepochopil, ako sa obliecť na šachy. Najprv som sa pokúsil identifikovať oblečenie „spoločnosti šachistov“. Katastrofa – niektorí chodia hrať v oblekoch a iných by som na ulici považoval za bezdomovcov. Tak som si povedal, že budem chodiť slušne oblečený. Necítil som sa však moc príjemne, keď proti môjmu letnému športovému oblečeniu vytasila na jednom veľkom opene mladá ukrajinská šachistka slušivý kostým a ani v prípade, keď v slovenskej extralige jeden veľmajster vytasil proti mne oblek. Minulý rok som dokonca pred posledným kolom turnaja v Thajsku sa šiel prezliecť, lebo moje letné športové oblečenie (aj keď mimoriadne kvalitné) bolo v zjavnom nepomere k súperovmu značkovému obleku. 

Odvtedy som sa stal zástancom dress codu. Keďže plne uznávam právo domáceho pána určiť si dress code pozvaných hostí, uznávam aj právo šachového organizátora určiť dress kód rozhodcov a hráčov. A komu sa to nepáči, nech zostane jednoducho doma alebo si zorganizuje vlastný turnaj s vlastným dress kódom – to je zase jeho plné právo. Dress code by však mal zodpovedať prostrediu, v ktorom sa šachový turnaj hrá. Iný by mal byť na turnaji hranom na viedenskej radnici (kam sa chystám v lete), iný na víkendovom turnaji priateľov na horskej chate.

Aký má však byť v súťaži družstiev? Veď prostredie jednotlivých klubov je obrovsky rozdielne, v tej istej súťaži hrajú niektoré družstvá v slušných hoteloch a iné v podnikových jedálňach. V tomto prípade teda asi zostaneme len pri mojich prvých dvoch zásadách: mať čisté oblečenie a chodievať zakasaný.Tajne dúfam, že raz stretnem šachový oddiel plný gentlemanov, ktorý bude mať stanovený svoj vlastný dress kód. Slušné spoločenské oblečenie patrí k slušnej spoločenskej hre (šachom). Keď to pochopili špičkoví veľmajstri pri svoje účasti na šachových akciách, mohli by sme to pochopiť aj my, plebs.

Socha je vo výtvarnom umení jedinečná. 

Náklady na jej vyhotovenie sú mnohonásobne vyššie ako náklady na vytvorenie obrazu, a tak sochy umelci vyhotovujú najmä v rámci verejných a výnimočne aj súkromných zákaziek. 

Šachové sochy nie sú výnimkou. Až na jednu.

Mám rád všetky druhy šachových sôch. 

Teší ma pohľad na zväčšené kópie šachových figúrok, hoci sú takmer vždy bez akejkoľvek umeleckej hodnoty.  Najkrajšiu z nich nájdete v Havane na hrobe Joseho Capablanku.

Okoloidúcich najviac zaujmú sochy šachistov sediacich nad šachovnicou. Sú to milé atrakcie pre turistov, ktorí sa s nimi radi fotia. Najznámejšia z nich je dvojica šachistov vo Washingtone, v Parku Johna Marshalla.  

 A nakoniec je tu jedna výnimočná socha. Volá sa Kráľ hrajúci sa s kráľovnou. Nebola vytvorená na objednávku, ale len na základe záujmu autora. 

Socha, ktorej sa kliania celý umelecký svet a ktorú nájdete v každom slušnom diele o surrealistoch. Obvykle ju nájdete len v Bazileji, teraz je však v Albertine vo Viedni na súbornej výstave Maxa Ernsta – jedného z najvýznamnejších predstaviteľov dadaizmu a surrealizmu vo svete.

Keď som dnes požiadal ochranku v galérii o možnosť fotenia, nemysleli si, že je to na 10 minút. Pri našom odchode ochranka a aj zástup ľudí za nami pochopili, prečo tomuto dielu je venovaná celá jedna miestnosť.  

Jedna miestnosť vo svetovo uznávanej galérii je na štvrť roka vyhradená len pre jedinú –  a to šachovú sochu. 

Bližšie informácie nájdete na: www.maxernstmasterpiece.com. Mrknite sa tam skôr, ako sa vyberiete do Viedne, výstava trvá do 5.5.2013.  A aby som nezabudol: tento blog je venovaný všetkým šachovým mecenášom, ktorí financujú vytvorenie šachových sôch.

Blížia sa Vianoce.

Deti sa tešia na darčeky. 

A čo my, dospelí?

12.12.2012.  Magický dátum, v ktorý som dostal predvianočný darček. Poskladali sa naň viacerí; a ani o tom netušili. Skladal sa totiž z viacerých drobných darčekov od rôznych osôb, ktoré dokopy zapadli do seba ako puzzle.

Darček č.1:  “Můj čas“ 

Pre pár dňami Marki (Ján Markoš) na svojom blogu napísal, že má niekoľko kníh, ku ktorým sa často vracia. Nielenže mám tiež niekoľko takýchto kníh, ale dokonca aj jeden blog: PF 2011, v ktorom jedno dievča napísalo:

„Dnešní doba je velice uspěchaná. Lidé se pořád za něčím honí, ve většině případů jsou to peníze. I když jich má pak člověk dost, stejně si najde důvod, proč pokračovat ve spěchu dále. Odkládají záležitosti, které by jim i jejím protějškům udělaly radost, protože zrovna v danou chvíli musí „pracovat“. Jednou však může nastat okamžik, kdy všechny ty naplánované věci, na něž se těšili, již nemůžou splnit. Pak si teprve uvědomí, jak pošetilá je honba za prací, penězi, mocí apod. a jak vzácný je čas. Lítost a peníze jim však již mnohdy nepomůže..“

Pochopil som nadčasovosť textu piesne Hany Zagorovej “Můj čas“ zo známeho seriálu Sanitka. Soňa Pertlová – ďakujem. 

Darček č.2 „Absolutely no sport“

„Pokúsim sa ukázať šach nie ako boj dvoch ľudí, ale ako divadlo šachových figúrok. Divadlo figúrok, ktoré na šachovnici hrajú drámu, komédiu, tragédiu alebo aj balet.“, boli dňa 12.12.2012 úvodné slová prednášky Jurija Averbacha na tohtoročnom podujatí Sněženky a Machři. Vlastimil Hort ich doplnil: „Šachy si nezaslouží, aby byli na olympiáde, protože pak o nás bude rozhodovat někdo, kto o tom nemá ani šajnu a my opět budeme vedle lukostřelců“  a pripomenul zlaté doby šachu v Československu, keď šachy patrili pod Ministerstvo kultúry a neboli len jednou z mnohých športových disciplín.

Pochopil som, že nechcem športovať; chcem sa len zúčastňovať spoločenských akcií, kde sa hrajú šachy. Zranenia športovcov ma nedojímajú, chcem sa v zdraví dožiť vysokého veku s heslom sira Wilsona Churchilla: „Absolutely no sport“. Jurich Averbach, Vlastimil Hort a Mavel Matocha (organizátor, bez ktorého by to nešlo) – ďakujem. 

Darček č.3 “ Štúdie a kniha“

Jurij Averbach odporúča, aby sme nehrávali praktický šach dlhšie ako do sedemdesiatky a potom odišli do šachového dôchodku. Nestresovali už svoje telo a užívali si krásne štúdie, alebo sa konečne naučili hrať koncovky.

Priemerný vek dožitia muža v EÚ je 76,6 roka, u nás na Slovenku len 71,62 roka, v Čechách až 74,69 roka. Vyzerá to teda, že k šachovému dôchodku sa dopracuje málokto. Ak vezmeme do úvahy, že sám Jurij Averbach presluhoval 10 rokov a prestal hrať šachy až v osemdesiatke, k štúdiu šachovým štúdií sa teda nedostaneme nikdy (väčšina z nás). 

Predstavujem vám preto už teraz 9 štúdií, ktoré Jurij Averbach ukázal na prednáške. Nepoznám ich autorov, s výnimkou slávnej Rétiho pešcovej štúdie – budem rád ak ich dokážete priradiť.  Prajem Vám veľa zábavy pri ich riešení počas predvianočného zhodu a Vianočných sviatkov. Vo všetkých začína biely, pričom v 6 (ak si spomínam správne) z nich aj vyhrá. Z tých, ktorí mi pošlú správne odpovede do 31.12.2012, vylosujeme jedného, pre ktorého je pripravený novoročný darček: kniha od Davida  Bronštejna z Turnaja kandidátov v roku 1953 (hodnotená v TOP 10 šachových kníh všetkých čias), ktorého sa Jurij Averbach pred 59 (!) rokmi osobne zúčastnil – spolu s fotografiami tohto „šachového dinosaura“ (ako ho s úctou pomenoval p. Hort) z jeho prednášky v magický slnečný deň 12.12.2012.

Ak niekto z vás momentálne nemá čas zaoberať na riešením štúdií, môže sa vrátiť k citátu v Darčeku č.1.  Ja to robievam pravidelne.

Romantická šachová éra je nenávratne za nami.

Šachové kaviarne vymreli a s nimi aj šachoví nadšenci, ktorí v nich hrali šachy nielen pre vlastnú zábavu, ale aj pre potešenie kibicov.

  
 
Šachy sa uzatvárajú do svojho sveta.  
Sveta, kde sa šachisti nesmú rozprávať. 
Sveta, kde šachisti nesmú vstať od partie.
Sveta, kde nejde o zábavu, ale o bodový zisk. 
Sveta, kde šachu vládnu rozhodcovia.
Sterilného sveta, kde ľudskosť sedí učupená v kúte.